Princess life 5

Ešte vás to baví???... :)
Je tu ďalšia kapitola.... Už teraz sa ospravedlňujem ale začala som od dneska pracovať a tak neviem ako to budem všetko stíhať... :)
No ale to je jedno.
Zanechajte komentár, prosím.
And I hope you like it.. :)

P.S.: nepoznáte nejaké blogy, ktoré by mali normál poviedky, žiadne ff???

5. Kapitola – Zatĺkať, zatĺkať...

Ráno som vstala asi hodinu pred tým, ako som vstávať mala, no mne to len vyhovovalo. Opatrne som vyliezla z postele, kde som bola zababušená v perine až po uši a až keď som z tej postele vyliezla, zistila som, že sa klepem od zimy.

Nechcela som to riešiť a tak som si na pyžamo dala ešte mikinu a zišla som dole. Môj žalúdok už chcel dostať svoju porciu jedla, keďže včera som v podstate nejedla.

V kuchyni som si do misky nasypala cereálie, a keď som ich zaliala poriadnou dávkou mlieka, sadla som si k nim a začala jesť.

Na počudovanie som to zjedla celé, čo sa často nestáva, keďže už som si zvykla a veľa toho nenajem.

Potom som sa pomaly pobrala do izby. Musela som sa prichystať do školy, aj keď by som najradšej zostala doma. Nemala som chuť sa maskovať a už vôbec ísť do školy.

Už oblečená som sa premiestnila do kúpeľne a po prvý krát za tých pár dní som sa pozrela do zrkadla. Vedela som, čo mám čakať, no aj tak ma to vždy prekvapilo.

Pod pravým okom na lícnej kosti sa mi skvela modrina. V podstate som za ňu mohla ja, pretože som si ju spôsobila ja. Mojou rukou. Bolo jedno, pri čom sa to stalo.

Vytiahla som make-up a začala som si ho dávať na tvár. Nenávidela som, keď som mala niečo také na tvári. Špirála a ani ceruzka mi nevadila. Ale mastiť si takým sajrajtom ksicht. Ďakujem pekne.

No teraz som to na seba dávala. Snažila som sa zakryť modrinu a keď som sa na seba pozrela, bolo to skoro dokonalé. No nikdy to nedošlo k dokonalosti.

Nakoniec som si zobrala svoju tašku a odišla som na autobus.

Na očiach som mala okuliare aby bola najmenšia pravdepodobnosť, aby to niekto zbadal, aj keď pochybujem, že si to niekto všimne. Mňa si našťastie nikto nevšímal a aj o tom som to mala aj ľahšie. Možno aj preto som sa radšej od všetkých dištancovala a potom som zostala sama. Aj keď ani oni so mnou už moc byť nechceli. Asi som sa cez to leto vtedy veľmi zmenila.

Nastúpila som do autobusu, sadla som si na miesto v strede autobusu, našťastie bola voľná celá dvojsedačka a tak som sa šupla ku oknu a pozerala z neho. Ako rada by som bola voľná. Voľná ako vtáky, ktoré si lietali po oblohe, voľná ako vzduch, ktorý bol všade okolo nás a ako vietor, ktorý si mohol robiť čo sa mu zachcelo.

Chcela by som mať normálnu rodinu, ktorej na svojich deťoch záleží a chcela by som mať aspoň jednu osobu, ktorej by som sa chcela veriť. No to mi v živote nebolo dopriate.

Počúvala som Ollyho Mursa, ktorý mal úžasne upokojujúcu hudbu, kvôli ktorej žijem. Kvôli, ktorej som to ešte asi nezbalila a niekde nezastala na moste a neskočila z neho.

Aj tak by som nikomu nechýbala a ani som vlastne nemala kam ísť.

Asi by som to mala konečne zabaliť. Len sa zbytočne trápim a aj tak budem celý život upratovať otcovi pod nohami. Nedovolil by mi niekoho si nájsť. Zostala by som starou dievkou, ktorá nikdy neokúsila svet, ktorá bola celý svoj posratý život ako v klietke, zavretá v meste, z ktorého nemohla odísť. Zavretá v dome, ktorý jej bol väzením a otrokárskou dielňou zároveň.

Vystúpila som z autobusu spoločne s ostatnými žiakmi školy a všetci sme sa v húfe pobrali do školy. Ja som išla posledná, ako stratená husička nikým nehľadaná a nepotrebná.

Prešla som nikým nespozorovaná do učebne, kde sa nachádzala hodina a sadla som si na svoje miesto. Vzadu a pri okne.

Dala som si z očí okuliare a predklonila hlavu aby mi vlasy spadli do tváre. Znovu som si vybrala môj milovaný zošit a začala som písať.

Ani poriadne neviem čo som písala, ale išlo mi hlavne o to, aby som nemyslela na to, s čím som sa rozhodla. Bolo to jedno. keď začala hodina, dala som si dole slúchadlá a začala systematicky robiť poznámky do zošita na všetko. Proste tam vážne bolo všetko. Niekedy som nechápala ako som sa mohla niečo naučiť, keď pomaly každú látku som mala v inom zošite. Ale človek si zvykol a mne už to problém nerobilo.

keď zazvonilo, ja som sa postavila a odhodila som si z tváre vlasy, čo som robiť nemala, no bol to už taký zvyk, keďže som z domu zvyknutá na cop.

„čo sa ti stalo?“ ozvala sa moja spolusediaca a ja som sa na ňu pozrela s nadvihnutým obočím.

„nič sa mi nestalo a aj keby, tak teba do toho nič,“ pobrala som si všetky veci a odišla som na ďalšiu hodinu.

Už som si vlasy radšej nechala tak aj keď som mala vždy tendenciu si ich odhrnúť  a dať ich na chrbát. Aby mi nezavadzali.

***

Víkend bol úžasný, užili sme si ho všetci, no potom nastal pondelok a ja som sa musela vrátiť do školy.

Nechcelo sa mi, ale budík zvonil tak vytrvalo až som sa naštvane posadila a vypla som ho. Našťastie som ho dala tak ďaleko, že z polohy ležmo by som ho nevypla.

S veľkým odhodlaním som sa postavila a ešte zaspato som prešla dole do kuchyne aby som sa naraňajkovala.

keď som sa pozrela v izbe z okna, uvidela som, že sa nad našim mestečkom, teraz možno konečne už aj mojim, sú sivé mračná. Zdalo sa to až nereálne, pretože tu vážne často neprší. A zatiaľ našťastie nepršalo.

S povzdychom som otvorila dvere mojej veľkej skrine a rozmýšľala som čo na seba. Moja skriňa totiž skoro vôbec neobsahovala teplejšie veci. Väčšinou len kraťasy, sukne, šaty, nejaké tričká. Veď načo aj, keď tu sa aj v zime drží teplota nad príjemných 20 stupňov.

Nakoniec som zo zadu vytiahla legíny, béžovo-oranžové pásikavé tielko, ktoré mi je do polky stehien. Na nohy som si natiahla conversky, schmatla som tenký svetrík, ktorý som strčila do tašky a s hlbokým nádychom som sa pozrela do zrkadla.

Pred odchodom som sa musela ešte rozlúčiť s bračekom, aj keď by som ho najradšej zavrela do skrine a nepustila ho nikde. Ale je to jeho život a ja s tým nič nenarobím.

V Londýne sa mu začína skúškové obdobie  a tak tam letí. V práci si vypýtal voľno a dnes cez moju školu letí preč. Ani sa s ním nebudem môcť rozlúčiť tesne pred jeho odletom.

Už teraz mi chýba, pretože tam môže byť aj mesiac. Podľa toho ako sa mu bude dariť. Môže tam byť týždeň a aj mesiac.

S povzdychom som si hodila tašku na rameno a zbehla som dole aby som sa mohla hodiť na svojho bračeka.

„budeš mi chýbať,“ hovorila som mu do krku, keďže som na ňom visela.

„aj ty mne sestrička, ale uvedomuješ si, že je možné, že tam raz zostanem, že?“ povedal mi potichučky a ja som len prikývla. Bola som si toho vedomá ale stále som dúfala v to, že tu zostane, že ma bude strážiť do smrti.

„dúfam len, že tam teraz nezostaneš, že sa mi vrátiš,“ s povzdychom som sa ho pustila a nohami dopadla zase na zem. „Mám ťa rada, ale meškať kvôli tebe nebudem, takže rýchlo porob skúšky a vráť sa k tvojej malej sestričke, ktorá si bez teba neporadí,“ znovu som ho narýchlo objala a potom vybehla z domu. Hold, nemohla som si dovoliť meškať.

Do triedy som vbehla so zazvonením a sadla som si na svoje miesto. Eleonor bola znovu zamestnaná písaním do toho jej zošita a spamätala sa až keď do triedy vošla profesorka.

keď som na ňu sem tam pozrela, vyzerala, že si píše poznámky, no tiež to mohol byť len zastierací manéver.

Celý čas mala vlasy v tvári a tak som na ňu poriadne vidieť nemohla. Inak by som hneď zistila či píše poznámky, alebo si zase len niečo píše do zošita. Niekedy by ma vážne zaujímalo, čo si tam píše. Ale aj keby som mala možnosť, bez dovolenia by som sa nepozrela. Nie som sviňa.

Hodina našťastie skončila a ja som si pomaly balila veci. Mala som čas keďže ďalšia hodina začína až za 15 minút.

„čo sa ti stalo?“ opýtala som sa jej, keďže som videla to čo asi tými vlasmi chcela zakryť. Ale asi už naučeným pohybom si odhodila vlasy a ďalej sa balila. Neviem načo som sa jej to vôbec pýtala, keďže odpoveď som poznala.

„nič sa mi nestalo a aj keby, tak teba do toho nič,“ znovu si dala vlasy do tváre a rýchlo odišla.

Povzdychla som si. Chcela by som sa s ňou baviť, pomôcť jej a najzaujímavejšie je to, že netuším kde sa to vo mne vzalo. Ja som väčšinou taká nebola. No ona bola zaujímavá aj keby sa jej nestalo to čo sa jej stalo. Nechápala som ľudí, že si to ešte ani len nevšimli. Ale je možné, že to proste nechcú vidieť.

V tichosti a sama som sa premiestnila do inej učebne a znovu si sadla na svoje zvyčajné miesto vedľa Eleonor.

A tam sa ukrýva ďalšia záhada môjho správania. Ja som nikdy nikde nechodila sama, vždy som mala okolo seba ľudí, bola som stredobodom pozornosti, ale tu ma to nejako nelákalo. Kto vie čím to je. Možno tým, že som chcela prezmenu pravú kamarátku a tú som videla v Eleonor. A možno som chcela vyskúšať len iné podmienky bytia na strednej škole. Nebyť raz pre zmenu hviezdou, ale len tou obyčajnou babou.

Pozrela som sa na Eleonor a v duchu som si povzdychla. Vážne som ju chcela spoznať a baviť sa s ňou, no to bude musieť chcieť aj ona a myslím, že kým sa niečo nestane ona názor nezmení.

Už ma na dnešok prešla aj chuť osloviť ju, pretože som aj tak dopredu vedela ako to dopadne. Ale zajtra to aj tak znovu skúsim a je mi jedno čo zas povie.

Stále som rozmýšľala čo sa jej tak mohlo stať, pretože som sa bála toho najhoršieho a zároveň som nechcela stavať tie najhoršie scenáre.

Raz ma zastavil už aj braček, pretože som chodila po domu ako mátoha, ako mi povedal. No ja som mu to nemohla povedať, pretože aj keď viem, že ju nepozná, chcel by konať a to som dovoliť zatiaľ nemohla. Nie keď som presne nevedela, čo sa tam deje.

No raz mu to určite poviem. Nevydržala by som to držať v sebe večne.

Škola išla prekvapivo rýchlo a keď sme všetci vychádzali z triedy, začula som ako triedny profesor volá Eleonor na slovíčko. No viac som nevedela, pretože som s davom išla na parkovisko.

***

Dnes som s mojou triedou hodinu nemal, no videl som pár študentov na chodbe.

Všetky deti boli v poriadku, zabávali sa, behali po chodbách, kričali po sebe a ja neviem čo ešte všetko.

Väčšinu mojich kolegov to štve a stále si hundrú popod nos, že sú to nevychovaní fagani. Hold, keby mali taký problém, ako mám ja, pochopili by, že sa len zabávajú a užívajú si život, ktorý majú.

keď už ide o ten problém. Volá sa Eleonor. To dievča mám rád, žiadne romantické blbosti, to nie, som šťastne ženatý, ale... Stále je tam to ale, bez neho by asi život neexistoval.

Je to milé dievča, s ktorým sa osud nemaznal. Ona si myslí, že to nevidím. Vidím na nej, že je o tom presvedčená a radšej ju v tom nechávam. Možno som na začiatku ani nevidel, ale nakoniec by si to všimol každý. Ale tu to nikto vidieť nechce. To som si už stihol všimnúť.

Eleonor Emi Willow je úžasné dievča, ktoré musí všetko potláčať. Je veľmi múdre, no radšej tiché.

Neviem čo sa vtedy zmenilo, no ešte si pamätám, že zo začiatku prvého ročníka sa obliekala normálne. Zrazu postupne začala nosiť tričká s dlhým rukávom alebo mikiny, potom sa k tomu pridali aj dlhé nohavice.

Aj kebyže si nevšimnem tých modrín, uvedomím si čo sa deje, aj keď trošku neskôr.

Dnes to bolo to isté. Išla po chodbe, hlava mierne predklonená aby mala vlasy v tvári, no ja som si všimol make-up na jej tvári aj keď ho väčšinou nenosí. Len v týchto situáciách.

Vedel som čo sa bude diať už v piatok. Stačilo mi na to len jej správanie, človek si za tri roky všimne ako sa ľudia, ktorých ma na starosti správajú. A ona je vždy mimo a potom príde vždy s modrinami. Je to hrozné a ja som nevedel ako jej pomôcť. Mohol by som zavolať políciu, ale ona to musí chcieť povedať, pretože môže statočne vždy tvrdiť, že spadla zo schodov, alebo čo ja viem, čo by si mohla vymyslieť.

Na konci dňa som si ju zavolal na slovíčko, potreboval som jej dať vedieť to, že vždy je tu niekto, kto sa o ňu chce postarať a chce jej pomôcť.

„čo si prosíte, pán učiteľ?“ opýtala sa ma akoby sa nič nestalo a snažila sa aj o úsmev. Nevyšiel jej.

„chcem ti pomôcť, pretože viem, čo prežívaš. Prečo mi to nechceš dovoliť?“ opýtal som sa jej.

„vy myslíte toto?“ zasmiala sa a dotkla sa modriny pod okom. „To je len a len moja smola. Viete spala som príliš blízko kraju postele a v noci som z nej spadla a udrela som sa o nočný stolík. Veď poznáte tie zhody náhod, nie?“ snažila sa ma presvedčiť, no ja som aj tak vedel svoje.

„tak dobre, ale dúfam, že vieš, že vždy som tu pre vás, tak ak budeš niečo potrebovať tak sa ozvi, dobre? S hocičím,“ s povzdychom som sa otočil a odišiel som preč. Nemalo to zmysel. Vždy si niečo vymyslí.