Not ordinary girl - Epilóg

Keď mám pravdu povedať, ťažko sa mi lúči s touto poviedkou... Písala som ju presne 3 mesiace a dva dni a prirástla mi k srdcu. Niekedy to s ňou išlo ťažko, niekedy až príliš ľahko, ale o tom je aj život. Niečo končí a niečo nové začína a tu bude začínať ďalší môj "boj", pri ktorom sa nejak neviem dostať cez prvé tri kapitoly (to je pre mňa najhoršie).
Takže ďakujem vám, dievčatá, že ste so mnou vydržali a komentovali, pretože ste mi tým dodávali nádej, že to nepíšem zbytočne a že sa niekto teší, keď pridám ďalšiu časť. Každý komentár ma zahrial pri srdiečku a nahodil úsmev na tvári.
Takže teraz nahodíme úsmev na tvári, pretože príbeh skončil šťastne, ako sa vo veľa životoch nestáva, a plakať budeme pri niečom inom, určite sa niečo nájde.... (To hovorím najmä sebe, vy nemáte prečo plakať)

Najradšej by som tu písala žvásty do konca, pretože sa mi vážne nechce ukončiť túto časť môjho života, ale vy na to už čakáte....
Epilóg je krátky, len tak na potešenie mojej duše, pretože story mohla úplne s pokojom končiť pri poslednej bodke v poslednej kapitole. Tam už bolo všetko napísané, ale ja som to nedokázala, potrebovala som tam asi ešte jednu poriadnu bodku, aby som si uvedomila, že už je koniec.
Takže užívajte a prosím napíšte mi komentár, pretože by som chcela vedieť, kto to všetko čítal, pretože ja viem, že to čítalo viac ľudí, ako písalo komentáre...

Vaša
Alex Winslow

Epilóg

Ani si neviete predstaviť ako sa život zlepší, keď nájdete rodinu a priateľov, ktorím na vás záleží, a ktorí sú niekedy schopný preletieť aj oceán, aby Vám urobili radosť.

Človek si zrazu začne vážiť to čo má oveľa viac a viac si užíva život.

***

Asi pred rokom mi prišiel e-mail od Michala, ktorému som sa potešila. Aj keď to, prečo mi ho poslal bolo trošku smutné.

Bolo to asi tak, že Klaudia a Michal sa chceli vziať, teda oni sa aj vzali, no jej rodičia boli razantne proti a chceli aby sa rozviedli a ja neviem čo. No a tak sa Klaudia rozhodla, že svoju rodinu nepozná, zbalila si veci a požiadala Michala aby odišli preč, že to tam nenávidí. A keďže Michal si pamätal moje slová, že keď bude niečo potrebovať nech sa ozve, tak sa s malou dušičkou ozval. No a teraz obidvaja žijú v Amerike a pracujú v hotely u otca.  

No a aby som nezabudla, tak ostatní chalani sa rozhodli na moje 20 narodeniny ma prepadnúť, takže sa tu vtedy objavili tiež a zrobili spolu s chalanmi z kapely veľkú žúrku.

Bola som rada, že moji priatelia sa spolu môžu a teda nemajú problém sa baviť.

Vtedy som si tak povediac oddýchla.

No a teraz, mám 23, stále žijem s chalanmi v dome na pláži, ktorý už je celkovo zrenovovaný, keďže oni prijali ponuku od chlapíka, ktorý sa raz z čista jasna objavil v klube.

Našťastie sa nikdy nedozvedeli, že som tomu trochu pomohla aj ja.

Práve som sa obliekala do voľných šiat, ktoré boli zúžené len pod prsiami, keď sa ozval krik zo záhrady.

„bambuľka, kde si, čakáme len na teba!“ volal na mňa Dam a ja som sa naštvala.

„ja ti dám bambuľku, idiot,“ zavrčala som na neho už od dverí a on sa na mňa len milujúco usmial. No kto by ho nemiloval pri takomto pohľade.

„prečo práve bambuľka?“ ozval sa Oliver od svojich kláves.

„to nerieš, pochopíš až keď budeš starší,“ zazubil sa na neho Dam a pohladil ma po mojom už vypuklom brušku, ktoré som zakrývala voľnými šatami.

„poď k nám Sarah, držíme ti miesto,“ ozvalo sa od prúteného gauča, na ktorom bolo milión vankúšov aby sa na ňom pohodlne sedelo.

Na gauči sedeli už všetky ženy kapely. Presnejšie manželka Michaela, snúbenica Jacka a priateľka Olivera.

Boli to super baby, s ktorými sa zoznámili ešte pred ich kariérou a tak bolo isté, že nič nehrajú.

„a čo dneska s nimi nehráš?“ opýtala sa ma Ella.

"nemôžem, drobcovi vadí gitara,“ pokrčila plecami a čakala na reakciu, keďže som to doteraz kryla tak, že to okrem Dama nikto nevedel.

„to vážne?“ zapišťali všetky a ja som sa len smiala.

„keď ste si už povedali všetko čo ste chceli, my by sme sa radi rozlúčili s ďalším letom v tomto zložení a stále budeme dúfať, že ešte bude veľa ďalších liet, ktoré v ňom ešte zažijeme.“ povedal Dam a oni začali hrať.

Hrali moju milovanú pesničku, starú ale úžasnú, ktorá hovorila o všetkom. O tom ako som musela odísť, o tom ako sme sa znovu stretli a o tom, že život je krásny a tak si ho musíme užiť tak ako je.

„no poď, žena moja, musíme ísť papať, nesmieš zanedbávať nášho futbalistu,“ natiahol ku mne ruku a ja som ju s úsmevom prijala.

„nedbám, ale bude to baletka,“ vyplazila som na neho jazyk.

„bude to rocker,“ zakričal niekto za nami a my sme sa zasmiali. „Veď sa pozrite na rodičov, je jedno či je to žena alebo muž, stačí len tá vášeň,“  neviem kto to povedal ale bolo to jedno, pretože nezáleží na pohlaví, ale na láske, ktorou bude zahrňované.