Not ordinary girl 25.

Fajn, ja už žiadne sľuby dávať nejdem, pretože mi to aj tak nikdy nevyjde. Chcela som dnes písať nový príbeh, ale nejak sa na neho neviem sústrediť a tak som si sadla za NOG a za dve a pol hodiny som napísala  šesť a pol strany, čiže moju najdlhšiu kapitolu k tejto story. 

Už nás čaká len epilóg, ktorý sa mi ale vôbec nechce písať, keďže ním sa budem musieť rozlúčiť s celou poviedkou. 

Takže asi predsa to nechám až na zajtra, pretože vážne nie som schopná sa rozlúčiť z niečim, čo som písala pár mesiacov... 

Užite si túto poslednú kapitolu a zanechajte mi komentár

Alex Winslow 

25.

Bol piatok večer, všetko som mala vybavené, ako na polícii tak aj v súkromnom živote a teraz som si to šoférovala na môj posledný večer v bare.

Bola som tam len do jednej a mala som dať pozor na moju náhradu, ževraj vedela dobre po anglicky takže by to nemal byť problém.

Zaparkovala som na parkovisku pre zamestnancov a rýchlo som vošla do baru, pretože vonku bola kosa a v Tatrách sa rozhodlo, že bude husto snežiť. Zima ako má byť.

Už som tu bola hodinu a zistila som, že tá nová barmanka je nemožná. Práve som obsluhovala jedného častejšieho hosťa, keď k nej prišiel speeder, ako som ho nazvala. Hovoril strašne rýchlo, čo mne nerobilo problém ale ostatní na neho pozerali ako na niekoho, kto hovorí prinajmenšom hebrejsky.

„bože si spomalená,“ odpálila som tú novú z jej miesta a postavila som sa pred hosťa.
Nie že by som jej neverila, ale keď ste mu povedali, nech to zopakuje, urazil sa a to nebolo dobré.

„dobrý,“ usmiala som sa na neho a začala mu nalievať to, čo sa mu nalieva vždy.

„a ešte vás poprosím červené víno,“ povedal mi.

„fľašu, alebo len do pohára?“ usmiala som sa na neho a otočila som sa, aby som vytiahla fľašu červeného.

„zatiaľ stačí pohár, keby niečo, tak sa ozvem,“ usmial sa a tak som prikývla, zobrala som od neho peniaze, vydala mu, prijala s vďakou tringelt a keď odišiel otočila som sa k tej novej.

„nauč sa rozumieť, pretože keď sa ho opýtaš ešte raz urazí sa a je schopný to tu zažalovať, takže radím ti, snaž sa,“ povedala som jej čo som chcela a otočila som sa, aby som si všimla svojich stálych zákazníkov.

„tak vidíme sa tu naposledy,“ usmiala som sa na pár predo mnou a naliala som im.

Anthonymu pivo a Elizabeth biele víno.

„ale neboj, my sa ešte uvidíme,“ pobúchal ma po ruke Anthony.

„samozrejme, kebyže chcete ísť do LA, tak vám vybavím ten najlepší hotel v meste,“ zasmiala som sa a oni so mnou.

„myslím, že to nebude problém, ale mali by sme si vymeniť číslo, aby sme sa potom mohli ozvať,“ ozvala sa Elizabeth s jej zvučným hlasom.

„samozrejme,“ pokývala som hlavou a vyťahovala mobil z vrecka. „chcete asi skôr americké číslo, že?“ zasmiala som sa a keď prikývli, tak som im ho nadiktovala a potom mi oni nadiktovali to ich.

„s ňou bude veselo,“ ukázala mi Elizabeth na tú novú, a keď som sa tam otočila uvidela som, ako zbiera fľašu zo zeme.

„bože, prečo si šéf radšej nenajme chlapa, tí nie sú aspoň taký neschopný ako ona,“ pokrútila som hlavou, naliala som panáka tomu chlapovi, ktorý sa so smiechom pozeral na novú a šupla som mu ho po bare.

„nech chutí,“ zavolala som za ním a on mi nechal bankovku na bare a odpochodoval preč.

„dostala sa vôbec k nejakým peniazom?“ opýtal sa Anthony a ja som sa skúmavo na ňu pozrela.

„pochybujem, buď niečo vyliala alebo nerozumela, tak sme to museli zobrať za ňu ja s mojou parťáčkou.“ pokrčila som plecami a doliala Elizabeth víno.

Už sa blížilo mojich posledných 10 minút, keď stíchla hudba a DJ sa ohlásil.

„teraz vám pustím obľúbenú pieseň našej milovanej barmanky, ktorej práve odbilo posledných 10 minút u nás v bare,“ ukázal na mňa, „tak nech sa ti v tom svete darí, Sarah, toto je len pre teba,“ usmial sa a pustil Summer paradise, moju milovanú.

keď si hostia uvedomili, že hovoril o mne, ani som nevedela ako a pri bare bolo plno. Všetci sa so mnou chceli rozlúčiť a ešte porozprávať, kupovali si alkohol a nechávali mi veľký tringelt a ja som nevedela, kde mám hlavu a kde nohu, ako sa všetci prekrikovali.

Smiala som sa, obsluhovala ich, vydávala a schovávala som si svoje peniaze do tej sklenenej fľašky pri kase.

„ďakujem vám všetkým veľmi pekne za krásne strávené tu mesiace s vami, bolo to tu super, no mne padla a musím ísť domov sa poriadne vyspať,“ povedala som s úsmevom a uvedomila som si, že mi to tu bude chýbať. No ale život ide ďalej a v Amerike ma čaká rodina, ktorá o tom zatiaľ ešte nevie.

Zobrala som si svoje peniažky, bola som sa rozlúčiť do kancelárie so šéfom, ktorý mi povedal, že mi na účet poslal plat.

keď som vyšla pred bar, čakali na mňa Anthony s Elizabeth a tak som ich objala.

„nezabudni zajtra ráno o 10 na letisku, budeme ťa tam čakať,“ zopakoval mi Anthony a tak som prikývla a sadla si do auta.

„zajtra,“ zamávala som im a konečne vyrazila domov.

Doma už bolo ticho a tak som sa rýchlo osprchovala a rýchlo som sa vopchala pod perinu, pretože sme mali doma zimu.

Nebola som veľmi unavená a tak som ešte otvorila notebook aby som sa pozrela, či tam niekto nie je, no keď som niekoho nenašla, vypla som ho a s povzdychom som sa uložila spať.

keď som ráno vstala bolo trištvrte na deväť. Začala som potichu nadávať a rýchlo sa obliekať.

„kde sa tak ponáhľaš?“ otvorili sa dvere a mama na mňa pozerala s podvihnutým obočím.

„mám ešte zraz s chalanmi, takže ho chcem stihnúť a ešte si chcem dať pred tým kufre do auta,“ odvetila som a pozrela som sa po prázdnej izbe, v ktorej boli 4 kufre a jedna krabica. V dvoch kufroch bolo oblečenie, v ďalšom všetky moje topánky a v poslednom kozmetika a všetky iné drobnosti. No a v krabici boli doplnky z mojej izby, ktorý som sa nemienila vzdať.

Aha, tak dúfam, že na teba nebudeme čakať,“ otočila sa z mojej izby a odpochodovala do kuchyne.

„neboj sa, to fakt nebudete,“ povedala som si pre seba a už oblečená a upravená som si sadla k stolu, ktorý tu mal zostať ako všetok nábytok v byte.

Vybrala som už prichystaný papier s perom a pustila som sa do rýchleho písania.

Drahá mamička,

viem, že v hĺbke svojho srdca ma máš rada, ale takto to už ďalej nešlo. Cez prázdniny ste sa obe zmenili a ja som doteraz neprišla na to prečo. V podstate to teraz už je jedno, len ma mrzí, že obidve ste ma len využívali.

keď mám pravdu povedať, som rada, že som to vyriešila tak, ako som to vyriešila a nemaj mi to za zlé, ale v Amerike mi bolo super, vážili si ma tam a starali sa o mňa. Tu som sa ja musela starať o všetko a nemala som žiaden čas len pre seba a povedzme si pravdu, je to tvoja zásluha.

Nejdem ti tu hovoriť, aká si zlá matka. Robila si asi všetko čo sa dalo a ja som rada, že si ma vychovala tak ako si ma vychovala.

Je čas rozlúčiť sa. Bolo mi s vami fajn, teda väčšinou, užili sme si aj srandu a ja na to budem spomínať, ale prišiel čas pohnúť sa ďalej a bohužiaľ naše cesty sa rozchádzajú.

Vravím zbohom, pretože pochybujem, že sa niekedy ešte uvidíme.

Budem rada, keď si na mňa niekedy obidve spomeniete.

Takže zbohom.

Vaša dcéra a sestra

Sarah Alexia Winthrow

List som zatiaľ schovala, aby ho nenašli kým budem znášať kufre dole.

keď som list nechala na stole a odišla som z domu s gitarami na chrbte a dvoma kuframi v ruke, zakričala som len ahoj a zabuchla som za sebou dvere.

Výťahom som sa zviezla na prízemie, a odniesla som kufre do auta. Väčšina vecí bola na zadných sedadlách, pretože moje autíčko má malí kufor.

Už som chcela nasadnúť, no všimla som si poštárske auto, ktoré mi väčšinou nosí balíky z Ameriky a tak som vystúpila a pristúpila k chlapíkovi, ktorý väčší balík vykladal z auta.

„dobrý, nemáte niečo náhodou z Ameriky?“ opýtala som sa ho a on sa na mňa otočil.

„a dobrý, asi Vám už prišli predčasné darčeky,“ zasmial sa na mňa chlapík. Už sme sa poznali, pretože len pár krát sa stalo, že prišiel niekto iný.

„až tak predčasné nie sú, veď Vianoce sú za 4 dni,“ pokrčila som plecami a podpísala  som papier, ktorý mi dával do ruky.

„tak šťastné a veselé,“ poprial  mi.

„aj Vám prajem,“ pokývala som hlavou a balík odniesla do auta dávajúc ho pred predné sedadlo, kde bolo jediné miesto, keďže sedadlo spolujazdca obsadil trojobal s gitarami, ktorý bol vyrobený na mieru.

Gitary som ešte narýchlo pripútala a nasadla som na miesto vodiča. keď som naštartovala a zistila, že je 9:40, šliapla som na plyn a narýchlo, jazdením pomedzi iné autá som sa lúčila s Popradom, s miestom, v ktorom som žila, a ktoré mi vážne nebude chýbať. Budú mi chýbať len ľudia, ktorých som tu našla, a ktorí to so mnou vydržali, čo nebolo najľahšie.

Zaparkovala som na parkovisku a hneď sa ku mne prihrnuli chalani, ktorí ma tam čakali.

„ahojte, idete pomôcť?“ usmiala som sa na nich, keď som vystúpila z auta.

„samozrejme,“ začali mi vyťahovať kufre a ja som si zobrala gitary, kabelu a darček z Ameriky. Všetko ostatné mi zobrali oni, začo som bola vďačná.

Vošli sme na letisko a tam ma už čakala Elizabeth s Anthonym a keď ma zbadali hneď ku mne pribehli.

„už sme sa báli, že to nestihneš,“ usmial sa na mňa, „lietadlo odchádza o pol jedenástej, takže by sme ťa tam mali už zaviesť,“ usmial sa.

„dobre, len sa rozlúčim,“ usmiala som sa na neho. „tak chalani, nezabudnite písať a keby ste niečo potrebovali, viete, že sa na mňa môžete obrátiť a ja vám s radosťou pomôžem,“ tak strašne mi budú chýbať, neviem čo bez nich urobím.

„neboj sa, my sa ozvať nezabudneme, len aby si ty nezabudla na nás,“ znovu ma vtiahli do skupinového objatia a ja som ich nechcela pustiť. Ani jedného.

„musíš už ísť Sarah,“ ozval sa Anthony a ja som sa od nich vymanila.

„a čo auto?“ opýtal sa ešte Johnny.

„neboj sa, o to som sa už postarala,“ usmiala som sa na neho a s posledným objatím so všetkými som sa rozutekala za Anthonym a Elizabeth, ktorí ma čakali pri jedných nenápadných dverách.

„žiadne kontroly?“ podvihla som obočie.

„samozrejme, že nie,“ pokrútil Anthony hlavou a keď som sa otočila za chalanmi, moju batožinu brali traja muži a niekde ju niesli.

„neboj sa, batožinu nesú do lietadla a tam ideme aj my, takže šup, šup, máme 10 minút,“ popohnal ma chodbou.

„ďakujem vám za všetko,“ objala som obidvoch, keď bol čas na lúčenie, „a mám pre vás darček, ako poďakovanie,“ podala som im zalepenú obálku.

„otvorte to až keď budete sami, prosím, pretože by ste mi to vrátili a to ja nechcem,“ ešte raz som ich objala a potom už museli odísť a ja som zostala v lietadle v podstate sama, keď nerátam dvoch pilotov a letušku, ktorá sa o mňa mala starať.

Bolo to divné, byť v niečom tak luxusnom sama a užívať si taký komfort.

Usadila som sa v jednom z kresiel, ktoré tam boli a svoje najcennejšie veci, ktoré som si brala zo sebou som dala letuške, aby ho dala do iného priestoru tu na palube.

„pripútajte sa, prosím,“ povedala mi ešte a sama odišla do svojho kresla, kde sa tiež pripútala.

Pomaly sme rolovali a potom sme sa zdvihli zo zeme. Bol to krásny pocit, sledovať ako sa zem od vás vzďaľuje a vy si len tak nečinne sedíte a nič nerobíte.

Bolo to povznášajúce a ja som si na to doteraz nezvykla.

„dáte si niečo?“ prišla ku mne letuška, keď sme mali už ustálenú výšku a mohli sme sa odopnúť.

„ak máte niečo na jedenie, bola by som vďačná, nejak som nestihla raňajky,“ usmiala som sa na ňu.

„samozrejme,“ otočila sa a odkráčala preč.

Čakal ma dlhý let, no to mi nevadilo, chcela som prekvapiť chalanov a tak som si išla po svoju gitaru a pomaly som si skúšala jednu pesničku, ktorú som chcela na nich vybaliť a dúfala som, že sa chytia aj keď nebudú vedieť, kto to začal.

Dúfala som v to.

Let mi prebehol rýchlo a keď sme doleteli, u nich bolo pár minút po dvanástej. Takže čas obeda.

Rozmýšľala som, ako poberiem všetky svoje veci, no na letisku ma prekvapil chlapík, ktorý dotiahol vozík, aký býva v hoteloch a všetko tam naložil.

„volal mi pán Anthony, že by ste možno aj potrebovali zviesť domov a tak, že vás tu mám počkať,“ oznámil mi a potom ma viedol k limuzíne. Mohla som to čakať. Veď ako vždy hovoril, keď pomôcť tak poriadne.

S povzdychom som nasadla dozadu a čakala som kedy sa pohneme.

„kam to bude slečna?“ opýtal sa ma a tak som mu nadiktovala adresu a pozerala som sa z okna na LA, ktorým sme prechádzali.

Viezli sme sa asi hodinu a pol, pretože sme chytili pár zápch ale bolo to v poriadku, pretože ten šofér bol pohoďák a dalo sa s ním pokecať.

keď zastavil pred bránou k domu začala som sa prehrabávať v taške a gratulovala som si, že som si nechala to malé diaľkové ovládanie na bránu, ktoré som dostala hneď na začiatku pobytu.

Otvorila som bránu a vystúpila som z auta, ktoré zastavilo pred hlavným vchodom.

Vodič mi vytiahol všetky kufre a krabice z auta a keď som mu poďakovala rýchlo nasadol a odišiel preč. Ani som mu nestihla dať nejaké peniaze za snahu.

Kufre som nechala kuframi a vybehla som tých pár schodíkov ku hlavnému vchodu, ktorý som odomkla a vošla dnu. TO čo som zbadala mi nachvíľku vyrazilo dych, no hneď som sa spamätala.

„ja som si myslela, že budeš chodiť o barliach, ale že si to zobral tak zhurta.“ ozvala som sa opretá o dvere a pozorovala som Georga, ktorý prechádzal pomaly cez chodbu. Ešte nemal dosť silné nohy na to, aby ho s ľahkosťou udržali a tak chodil pomaly a radšej pri stene, aby ho udržala.

„Sarah?“ Prudko sa otočil a skoro spadol a tak som k nemu priskočila a podoprela som ho.

„padať na kolená predo mnou zas nemusíš,“ zasmiala som sa a pomohla som mu do obývačky, kde sme sa spoločne posadili na gauč.

„čo tu robíš? Ako si sa tu dostala a prečo o tom nikto nevie?“ zavalil ma otázkami a ja som sa zasmiala.

„prekvapenie?“ zatiahla som čo najnevinnejšie.

„musím povedať, že riadne, toto som fakt nečakal,“ pokrútil hlavou a ja som sa zasmiala.

„to nikto,“ pokrčila som plecami.

„a to čo ťa napadlo?“ nechápal.

„no vedela som, že ma to tam nebaví a domov mám tu no a mama to vyriešila, keď mi oznámila, že sa sťahujeme do iného mesta. Nenamietala som, pobalila a tajne zdrhla na letisko, kde ma čakalo súkromné lietadlo,“ vysvetlila som mu to v skratke a pohodlnejšie sa usadila. „Kde je ocko s Ann?“ opýtala som sa. Bola sobota a bolo divné, že neboli doma. Najmä pred sviatkami.

„v práci, niečo sa tam stalo a tak to museli ísť vyriešiť,“ povedal.

„okej, ja si idem povynášať kufre z vonka, nech sa im niečo nestane,“ postavila som sa a keď som videla, že George chce ísť so mnou vrátila som ho na gauč a pokrútila som hlavou. „Ja sama,“ otočila som sa a vypadla som preč.

Začula som ako buchli vchodové dvere a tak som nechala vybaľovanie vybaľovaním a vyšla som potichu z izby aby som sa pozrela, čo sa bude dole diať.

„George?“ zavolal ocko, ktorý si vyzliekal kabát a Ann stým jej potom pomohol.

„v obývačke,“ povedal naspäť pokojným hlasom, ako keby sa nič nedialo.

„bol tu niekto?“ opýtal sa.

„nie, prečo?“ nechápal G.

„ale, len sa mi niečo zdalo,“ pokrčil plecami.

„a čo sa ti zdalo oci?“ ozvala som sa z hora zo schodiska a čakala som na jeho reakciu.

„Sarah?“ otočil sa a ja som sa na neho nevinne usmiala.

„áno?“ zazubila som sa a zbehla som schodisko.

„čo tu robíš?“ nechápal.

„môžem sa otočiť a odísť,“ pokrčila som plecami a jala som sa na odchod, no zadržali ma jeho ruky, ktoré si ma vtiahli do pevného objatia a nechceli ma pustiť.

„hej, aj ja chcem,“ ozvala sa dotknuto Ann a ja som sa zasmiala.

„ocko má prednosť,“ vyplazila som na ňu jazyk, no nakoniec som sa vymanila z jeho objatia a objala som aj ju.

„ako ste sa tu bezo mňa mali?“ opýtala som sa s úsmevom.

„nudne,“ ozvalo sa trojhlasne a ja som sa musela zasmiať.

„tak to buďte radi, že som tu, pretože už sa ma nezbavíte,“ zazubila som sa na nich.

„to vážne?“ potešili sa všetci a ja som bola rada, že konečne strávim svoj čas s ľuďmi, ktorí si to zaslúžia. Len škoda, že tu nebudú aj chalani. Oni by si to zaslúžili tiež.

„vážne im chceš zrobiť taký šok ako nám?“ opýtal sa George a ja som sa len pomstychtivo usmiala.

„Samozrejme, podarí sa mi to len raz za život, tak mi to nekazte,“ zamračila som sa na nich.

„neboj sa, nič nepovieme.“ pokrútila hlavou Ann a išla do klubu ako prvá, a ja ako posledná som sa schovávala v tieni s gitarou v ruke, aby si ma všimlo čo najmenej ľudí.

Práve hrali pieseň a tak som sa potichu a nenápadne dostala po obvode miestnosti až k pódiu a v tieni som vyčkávala na ich koniec.

keď skončili, ako naschvál a pre mňa dobre sa Jack, Oliver a Damien postavili ku mne chrbtom a o niečom sa bavili.

Ja som pristúpila k bedni, do ktorej som chcela napichnúť svoju gitaru, no všimol si ma Michael, ktorý na mňa vyvalil tie svoje veľké okále a ja som so smiechom ukázala nech je ticho a nech sa pozerá na chalanov.

Znovu som ustúpila do tieňu a začala som brnkať melódiu.

keď to začuli chalani, hneď sa začali obzerať, no nemali ma šancu vidieť. No na moje šťastie sa chalani pridali a Dam, stále študujúc očami okolie začal spievať.

Po prvej slohe som ho už trápiť nechcela a tak som vyšla na pódium a bola som len rada, že mu nevypadol text, keďže na mňa vyvalil oči. Chcela som sa smiať, no radšej som sa k nemu pridala a niektoré pasáže som spievala s ním na mikrofón, ktorý som vyfúkla Jackovi.

keď sme dospievali ľudia jančili, kričali, tlieskali a ja neviem čo všetko, len sme sa poklonili a Dam si ich prestal všímať.

Prišiel ku mne, pretože ja som stále stála na jednom mieste a pozerala som sa čo robí.

„toto mi už nerob,“ povedal len a pritiahol si ma k sebe.
Konečne som po mesiacoch cítila jeho pery na tých svojich a jeho jazyk ako bojuje s tým mojim.

Konečne sme boli spolu a ja som dúfala, že už nás nič nerozdelí.