Dance is my life 13.

Prepáčte, že to tak dlho trvalo, no začala som pracovať ako som už vravela, včera sme mali mini oslavu, keďže bola Hana, Anna (mamka a starká) a tak som písať už nechcela a keď mám pravdu povedať, mala som v krvi aj alkohol. Na oslavách v našej rodine to ani nijak inak nejde :D :D
No a dnes som začala až po 19:00 písať, pretože som sa konečne dostala ku kaderníčke a tak som pekná, voňavučká a konečne mám normálne vlasy. Liezli mi už tie moje odrasty na nervy... :D :D
No a aby som sa vrátila ku časti, tak dúfam, že sa bude páčiť a že zanecháte komentár :)

Alex Winslow
p.s.: Vážne si to budem musieť prečítať, ako celé, pretože sa v tom nejak strácam a neviem čo som už písala a čo nie... Proste hrôza...

13.

Bolo divné, keď ešte nechodila a ja som vedel, že už sú všetci na izbách. Nechcel som ju naháňať, no začal som sa o ňu trochu báť a tak som sa potichu postavil z postele a vykradol som sa z izby, kde už spal môj spolubývajúci.

Potichu som kráčal po schodoch a rozmýšľal som, kde by tak mohla byť. Vonku nebola určite, pretože som sa pozeral z okna, a už tam nikto nebol.

Prezrel som všetko a až potom som sa pozrel do tej spoločenskej, kde bola párty.

Musel som sa pozrieť lepšie aby som ju tam našiel. Bola taká zlatá. Spala tam schúlená v kresle, v rohu. Topánky mala položené pred kreslom a nohy schúlené pod svojou hlavou.

Potichu som k nej prišiel a zobral ju opatrne do rúk.

„prečo mi to robíš maličká, hm?“ povzdychol som si a niesol ju do našej izby. Vedel som, že to urobila naschvál aj keď som nevedel prečo to urobila.

keď som vošiel do izby, opatrne som ju položil do postele a pohladil som ju po líci. Opatrne som si ľahol za ňu a po chvíli pozerania sa na ňu som zaspal.

***

keď som sa zobudila, čakala som, že budem dolámaná a skrčená v kresle, no na moje prekvapenie som spala v nejakej náručí. Ležala som na vypracovanom hrudníku a mala som pocit deja vú.

Musela som zdvihnúť hlavu a keď som sa pozrela na kom to ležím, zistila som, že pozerám do krásnej tváre Mathewa. Netuším, ako som sa tam dostala, ale viem, že musím preč skôr, ako sa zobudí.

Opatrne som sa vykrútila  z jeho náručia a keď som si bola istá, že sa nezobudil, vykradla som sa z izby. Ešte vo včerajšom oblečení som zbehla dole do jedálne, ktorá už bola otvorená, no bola prázdna. Všetci ešte vyspávali.

Usmiala som sa na paní v okienku a ona mi s prianím dobrej chuti podala tácku s jedlom.

„ďakujem,“ poďakovala som sa jej a odišla si sadnúť na svoje miesto.

V tichosti som sa najedla a potom som sa vrátila na poschodie.

Pred dverami do mojej a Carolinej izby som stála asi 5 minút. Odhodlávala som sa.

keď som vydýchala prvotný stres, opatrne som otvorila dvere a po poriadnom preskúmaní izby som vošla dovnútra. Zavrela som za sebou dvere a pozerala som sa okolo seba.

Carol ešte spala a tak som potichu vytiahla kufor a otvorila som skriňu, v ktorej som mala naskladané veci.

Ako prvé som sa najprv prezliekla do pásových kraťasov čiernej farby, dala som na seba voľné tričko, ktoré končilo pod prsiami a na nohy som si dala gladiátorky.

keď som bola so svojím výzorom spokojná, začala som veci hádzať do kufra po poličkách. Nejak ma netrápilo, ako to bude vyzerať, keďže budem prať aj tak všetko.

„dobré ránko,“ ozvalo sa vedľa mňa, až som nadskočila. Nejak som zabudla nato, že v izbe spí Carol.

„dobré, ako si sa vyspala?“ opýtala som sa jej a pokračovala v balení.

„super, no ako to, že si tu?“ podvihla obočie a posadila sa na posteli.

„nejak som si pobaliť musela a z poza dverí to nejde,“ pokrčila som plecia a vrátila som sa naspäť k baleniu.

„bože, to je len pol deviatej?“ ozvala sa ešte stále z postele a ja som sa na nej zasmiala.

„samozrejme a ty by si mala vstávať, keď sa chceš stihnúť pobaliť, upraviť a aj namaľovať,“ oznámila som jej so smiechom a hádzala som do kufra posledné veci.

Hodila som si ešte do nej veci, v ktorých som spala u Matha a zobrala do ruky kozmetickú tašku aby som sa mohla ísť upraviť.

„vážne by si mala vstávať,“ povedala som medzi dverami a potom sa utekala upraviť.

Sama v kúpeľni som si poriadne vydrhla zuby, umyla tvár a upravila som sa.

Potom som si rozčesala zauzlené vlasy a hodila ich len na jednu stranu, aby som si mohla pekne zapliesť rybací cop.

Zapletala som ho asi 10 minút a po tej namáhavej práci som sa na seba pozrela do zrkadla a zhodnotila som, že je to skvelé. Bočné vlasy mi zostali voľne popri hlave a bolo to celkom milé.

keď som sa pozerala do zrkadla a dávala si na mihalnice špirálu, vošli do vnútra prvé dievčatá, ktoré sa rozdelili. Jedna išla k zrkadlu a druhá zatiaľ na záchod.

Ja som sa zobrala preč. Aj tak som tam už nemala čo robiť a nechcela som zavadzať.

A tak som sa vrátila do izby a do kufra som si hodila ešte kozmetickú tašku.

Kufor som zavrela a keďže som už bola sama v izbe, nemohla som sa spýtať, kde sním. No a tak som ho len zobrala a niesla k dverám. Bolo tam už pár kufrov a tak som ich položila k nim a vybehla som naspäť do izby.

Zobrala som svoju tašku a klobúk, ktorý som mala na nej položený. Ešte raz som sa popozerala po izbe, či som niečo nezabudla a pobrala sa z nej preč.

Po ceste von, kde som chcela stráviť zvyšný čas som sa ešte zastavila do spoločenskej, kde som si večer nechala gitaru.

Spolu s ňou som vyšla do slnečného rána, dala som si na hlavu čierny klobúk so širokým „tienidlom“ (p.a.: nič iné ma nenapadlo, ale vy určite viete čo myslím) a na oči som si dala svoje Ray Bany.

Prešla som až k bývalému ohnisku a sadla som si na jeden z pňov.

Nevedela som čo mám robiť. Bože, bola som tak zmetená. Bola som vystrašená a neznášala som to na sebe.

Prečo si proste nemôžem povedať, idem do toho a niečo s tým zrobiť? Pýtala som sa samej seba celý čas. Prečo musím mať tak blbú povahu. Prečo nemôžem v sebe nájsť odvahu? Možno to bude tým, že som bola naučená tak, že chlap sa musí dvoriť. Musí prísť prvý a všetko to začať.

Viem, je to kravina, ale ja som tak naučená. Vždy mi to niekto hovoril a proste sa to vo mne zakorenilo.

V mysli sa mi objavila jeho tvár, jeho úsmev a jeho oči. Jeho nepoddajné vlasy a jeho telo. Jeho stále vysmiatu povahu, jeho vtipy, jeho nápady a jeho škádlenie. Bože, neviem čo by som bez toho robila a zároveň som sa na neho hnevala.
Prečo mi to robí? Prečo nemôže byť normálny? Ale moje druhé ja zas na mňa kričalo, že bez toho by som si ho nevšímala. Brala by som ho ako ďalšieho chalana v mojom okolí, ktorý sa mi vtrel do života. Neznamenal by pre mňa v podstate nič.

Teraz pre mňa znamená život a ani o tom nevie. Aj preto som chcela zostať v tej spoločenskej. Aj preto som s ním nechcela zostať v blízkosti, pretože ja viem, že ma berie len ako kamarátku, ako svoju tanečnú partnerku a nič viac.

Bolo mi to ľúto, no bola to pravda a ja som sa s tým musela zmieriť. Určite má, alebo si nájde nejaké úžasné dievča, ktoré bude milovať a ktoré bude určite oveľa krajšie ako ja. Čo by robil so mnou, škaredým káčatkom, z ktorého sa už nevyvinie krásna labuť, pretože je na to neskoro.

Stále rozmýšľam o koľko by to bolo ľahšie, kebyže tam nejdem. Kebyže si poviem, že proste ten konkurz nemá cenu a zostala by som doma.

No zase, o čo všetko by som prišla, kebyže tam nejdem? Nenašla by som tak skvelých ľudí, akými sú všetci v tej chate za mnou, nespoznala by som chalana, ktorého mám tak rada. A v podstate by som nezažila túto chatu a všetko spojené s tým.

Radšej som moje myšlienky zatlačila do úzadia a vytiahla som gitaru.

Chcela som si trochu zahrať a prísť na iné myšlienky. V takom rozpoložení som sa vrátiť do vnútra nemohla.

„ach Math, čo mi to robíš?“ povzdychla som si potichu a postavila som sa aby som mohla ísť naspäť do chaty.

Bolo 10:15 a tak som sa mohla pobrať k autobusu. Nemala som náladu na nikoho.

Na chodbe bolo oveľa viac kufrov, no ten môj som našla a vytiahla ľahko, keďže bol úplne pri dverách a nalepený na stene. Vybrala som, našťastie, strategické miesto.

Nikým nezahliadnutá som si dala na chrbát gitaru, cez plece tašku a do ruky kufor.

Naposledy som sa pozrela na dvere, spoza ktorých sa ozýval hluk obedujúcich a odišla som na viac ako päť minútovú cestu k autobusu.

Našťastie ma môj orientačný zmysel nezklamal a išla som správnou cestou. Po asi siedmich minútach som došla na parkovisko, kde už bol autobus pristavený a na schodoch sedel mladý vodič, ktorý keď ma zbadal, vyskočil mi na pomoc. Zobral mi kufor a hodil ho do kufra, ktorý bol zatiaľ úplne prázdny.

„ďakujem,“ usmiala som sa na neho a dala som z chrbta dole gitaru.

„chcete dať aj tú gitaru do kufru?“ opýtal sa ma a ja som hneď pokývala hlavou na znak, že ju vážne nemienim dať do priestoru, kde sa môže zničiť.

„moju krásku v žiadnom prípade,“ dodala som k tomu a zasmiala som sa.

„až taká je vzácna?“ opýtal sa ma so záujmom.

„je výnimočná,“ pokrčila som plecami a rozzipsovala som obal, keďže na ňom bolo vidno, že to vážne chce vedieť. Bolo mi to jedno, bolo to tam, aby to ľudia videli a tak som to ani nemienila schovávať.

Vytiahla som gitaru a podala mu ju.

Chvíľu ju študoval a potom mi ju podal naspäť. „Je nádherná, aj keď zároveň smutná.“ nachvíľku sklonil hlavu. „To bol tvoj brat s mamkou, že?“ opýtal sa  a ja som len prikývla.

„ako ste na to prišli?“ veľmi som tomu nerozumela.

„podobáte sa na seba,“ povedal len a pozrel sa na mňa. „Nezahráš mi niečo? Aj tak tu ešte určite nikto dlho nebude,“ nahodil psie oči a ja som sa zasmiala.

„keď tak prosíte,“ pokrčila som plecami a surovo sa usadila na zem poblíž dverí, v ktorých sedel on.

„nechceš si sadnúť na moje miesto?“ opýtal sa hneď no ja som pokrútila hlavou a vytiahla som samostatný papier, ktorý som mala vtom istom vrecku ako som mala aj môj zošit s textami.

„toto som písala ešte na starej škole, nikto to nepočul, tak dúfam, že budete pravdivý v jej ohodnotení,“ zasmiala som sa a dala som si ho medzi nohy a založila mobilom, aby mi ten papier neuletel.

Začala som spievať. (prepáčte, trochu som si ju privlastnila ale má úžasný text a hodí sa mi tu tak trochu J )

She's sophisticated,
Or so she seems,
This place is overrated,
But it's the place to be,
She never comes alone,
And everyone's her friend,
A long way from home,
Well she thinks she's looking classy,
But it's easy to see that.

Pozrela som na neho len jedným očkom, inač som stále pozerala do papiera, keďže som ju už dlho nemala na dennom svetle a tak som sa musela uistiť, že idem správne. Veď ten papier som mala riadne vypracovaný. Bola tam normálne osnova a pod každým riadkom bol text. Vyšlo mi to na dve A4 aj keď riadky na noty boli úzke.

She shines like a diamond,
Thinks she's a queen,
When she's hanging on the shoulders of cocaine kids,
Shes got a lot of daddy's money,
And a line on the scene,
So she thinks,
She's the queen of the scene.

Rozohrala som sa a poriadne si to užívala. Mala som tu pesničku strašne rada,  pretože v podstate ukazovala na to, aké sú tie kravy kravami. Hold, mala som ťachšie detstvo, aj keď sa to nezdá.

She's in the V.I.P,
The envy of their fans,
Thinks she's the cities elite,
Because she's up with the band,
She's higher top her throne,
With a crying hand,
Oh, well, she can't fill a pretty face,
Well, she's looking down upon you,
But the bitch can barely stand.

Because she shines like a diamond,
Thinks she's a queen,
When she's hanging on the shoulders of cocaine kid,
Shes got a lot of daddy's money,
And a line on the scene,
So she thinks,
She's the queen of the,
The trainwrecks,
It's off track,
Her nose bleeds,
She's smashed,
She can't see where she's at,
But it doesn't really matter because she never looks back.

Išla som na poslednú slohu a veľmi dobre som vedela, že niekto za mnou stojí. Riešiť som to zatiaľ nechcela. Musela som dohrať. Konečne niekto bude počuť aj moju vlastnú tvorbu, aj keď to je jedno. Aj tak som sa nechcela zaoberať týmto smerom.

She shines like a diamond,
Thinks she's a queen,
When she's hanging on the shoulders of cocaine kids,
Shes got a lot of daddy's money,
And a line on the scene,
So she thinks,
She's the queen of the scene,
The queen of the scene.

Dohrala som a strčila som ten papier naspäť do obalu. Bála som sa reakcie a bála som sa toho, kto stojí za mnou.

„bolo to úžasné,“ ozval sa ten vodič a ja som vedela, že som trošku sčervenela. Nečakala som, že mi povie niečo také.

„vymýšľate si,“ zasmiala som sa a pohladila moju gitaru po jej boku.

„nie, má pravdu, bolo to vynikajúce,“ ozval sa za mnou hlas, ktorý som chcela počuť najmenej a zároveň najviac.

„ty si zaujatý,“ mávla som nad tým rukou.

„prečo by som mal?“ uchechtol sa.

„pretože si môj tanečný partner a nechceš si ma rozhnevať,“ zaklonila som hlavu a pozrela som sa na neho. Stál len pár centimetrov za mnou a tak som mu videla do očí.

„si smiešna,“ pokrútil hlavou, zobral si svoj kufor a hodil ho vedľa toho môjho. „A toto si si zabudla u mňa,“ hodil do mňa peňaženku a ja som rozmýšľala ako sa k nemu dostala.

„ani len netušíš, čo tam robila, čo?“ podvihla som obočie a sledovala ho ako sa usadil na kraj kufra.

„mňa sa nepýtaj, ja som ju tam nedoniesol,“ odfrkol si.

Len som mykla plecami a postavila som sa.

„idem už dovnútra, môžem?“ otočila som sa na vodiča a ten keď prikývol tak som sa rozbehla k druhým dverám a vbehla som dovnútra.

Kráčala som chodbičkou smerom dozadu a cez okno som videla, že ide veľká skupina ľudí.

Rýchlo som sa usadila dozadu, hneď pred 5-ku a dala som si na uši slúchadlá, ktoré som vytiahla z mojej tašky. Gitaru som uložila vedľa mňa a pohodlne som sa usadila a pri počúvaní som zavrela oči. Ani neviem prečo.

Zobudila som sa až na to, ako sa za mnou niekto začal strašne smiať a mne sa práve prepínala pieseň, takže som to zachytila celé a v plnom rozsahu.
Trhla som sebou a vyrovnala som sa .

Otočila som sa za seba a povšimla som si, že je tam Ellie a Isa s troma chalanmi a na niečom sa ohromne smejú.

keď si ma všimla Isa, len sa na mňa ospravedlňujúco pozrela a dala všetkým trom pohlavky.

„pozrite čo robíte,“ skríkla na nich a ukázala mojim smerom.

„prepáč Adrienne,“ povedali zborovo a ja som len nad nimi pokrútila hlavou a znovu som sa pohodlne uložila.

Ani neviem z čoho som bola taká unavená. Znovu som spojazdnila môj mobil, na ktorom som pred tým stopla prehrávanie a započúvala som sa znovu do piesní.

Znovu som zavrela oči a znovu som po chvíli už nevnímala svet okolo mňa.

Zobudilo ma až to, ako sme prudšie zatočili na parkovisko pred halou, z kade sme aj odchádzali a len tak-tak som stihla zachytiť gitaru, ktorá sa nebezpečne nakláňala.

Vyšli sme všetci z autobusu a pobrali sme si kufre. Ja som sa poobzerala okolo seba a hľadala som osobu, ktorá ma mala čakať.

„Kellan,“ zakričala som na neho šťastne a rozbehla sa za ním s gitarou v jednej ruke a kufrom ťahajúcim za sebou, v tej druhej.

Pozrel sa mojim smerom a so širokým úsmevom sa za mnou vybral. Chytil ma do jeho medvedieho objatia a zdvihol do vzduchu.

„chýbala si mi princezná,“ zasmial sa a radšej ma pustil, pretože ja som kopkala vo vzduchu nôžkami a vrčala mu do ucha, nech ma položí.

„aj ty mne chrústik,“ znovu som ho nachvíľku objala a potom som sa otočila, pretože som začula kričať moje meno.

„Ronnie,“ zavolala Carol a rozbehla sa za mnou.

„Ahoj, Carol,“ objali sme sa a keď sme sa pustili, pozerala sa za mňa s očami roztvorenými a ústami dokorán. Ja som sa na nej zasmiala.

Ona len pokrútila hlavou, asi aby sa spamätala, otočila sa a už jej nebolo.

„to bolo divné,“ zasmial sa Kellan a ja som len mykla plecami.

Naložil mi kufor do batožinového priestoru a spolu sme odišli na mojom autíčku zase domov. 
________________________________________________________________________


Chcete už, aby s niekým začala pomaly niečo riešiť, alebo vám to zatiaľ takto vyhovuje???