Dance is my life 11.

Tak, síce pár minút po polnoci, ale predsa tu je... :)

Túto časť by som chcela venovať dievčaťu, ktorá ma v podstate dokopala k tomu, aby som ju napísala a čo ja nezrobím pre niekoho, kto píše tak krásne komentáre... :) Takže toto je pre teba Majušen... a samozrejme aj pre všetkých ostatných, ale hlavne pre teba, pretože si ma vážne nakopla k tomu, aby som si za to sadla a napísala to... Pretože sa mi vážne nechcelo... :)
Dúfam, že sa vám bude páčiť a že zanecháte komentár...
Ja idem spať, treba to dospať... :) Takže majte sa krásne a prajem vám dobrú noc, poprípade ráno, či deň. Neviem kedy to budete čítať... :)
Alex Winslow  (môžete si k tomu pustiť toto, ja som to počúvala celý čas)

11.

Kráčal som hore, do izby, už sa mi tam byť nechcelo. Ronnie, ako som ju pomenoval, niekde zdrhla a tak som ju nemohol ani len po očku sledovať a zisťovať či sa baví.

A tak som teda zdolával s hlavou plnou myšlienok posledné schody, ktoré ma delili od nášho poschodia, keď som začul krik a piskot z nejakej izby.

Vybehol som tie posledné schody a ponáhľal som sa k dverám, spoza ktorých sa to ozývalo a až tesne pred nimi som si uvedomil, čo sú to za dvere.

„Ronnie? Čo sa stalo,“ otvoril som dvere a Ronnie sa mi objavila obmotaná na mojej hrudi. Ruky mala za mojim krkom a nohy obmotané okolo pása. Hlavu mala vnorenú v mojom tričku na hrudi a vzlykala. Bolel ma ten pohľad potreboval som ju nejak utešiť, no netušil som ako.  

„pa-pa-pavúk, veľký pa-pavúk, na mojej posteli,“ snažila sa zo seba dostať. „Zober ma preč, prosím,“ stále vzlykala. „Ja tam spať nebudem,“ krútila hlavou a ja som nevedel čo mám robiť, no keď som chcel konečne povedať niečo zmysluplné začul som na chodbe smiech. Myslel som, že v tej chvíli na tých ignorantov vyletím, no Ronnie sa ma držala pevne a tak som si zatiaľ musel vystačiť až s neskorším zásahom.

„prosím, Math, prosím, nenúť ma tam spať,“ znovu prerušila môj tok myšlienok, v ktorých som sa zaoberal, čo bude ďalej.

„Ronnie, ten pavúk je umelý, chalani si z teba len vystrelili,“ snažil som sa jej to vysvetliť, no zdalo sa, že to ide jedným uchom dnu a druhým von. Bol som v koncoch.

„určite ich tam je niekde viac, prosím, nenechávaj ma v tej izbe, ja sa bojím,“ bola strašne hysterická, čo sa mi nezdalo normálne, pretože poznám dievčatá, ktoré sa boja pavúkov, no nikdy pri tom takto nevystrájali.

„tak pôjdeme ku mne, dobre? A skontrolujem tam všetko, aby si si bola istá, že tam žiadne nie sú, dobre zlatíčko?“ lepšie som si ju chytil a popri kráčaní do svojej izby som rozmýšľal či budem mať príliš veľký problém, keď bude spať u mňa. NO teraz sa to riešiť dať nedalo, ale budem to musieť risknúť a keď tak im to nejak vysvetlím.

„tak a sme tu,“ povedal som jej a chcel ju položiť na posteľ, no držala sa ako kliešť.  „Ale no tak, Ronnie, pusti ma, potrebujem skontrolovať, či tu žiadne nie sú, aby si mohla ísť v poriadku spať,“ vravel som jej a nakoniec ju presvedčil, pretože sa pustila a následne sa schúlila do klbka na tom najmenšom priestore postele, na ktorom mohla tak, aby nespadla.

Cítil som ako ma pozoruje a tak som vážne prechádzal všetky možné zákutia, kde by sa mohli nejaké nachádzať a keď mám pravdu povedať asi 5 som zabil tak, aby ma nevidela. Biedačiky tvory, no ale čo by som pre moju Ronnie nespravil. Moju? Čo to trepem. Určite nie je moja a pochybujem, že by bola voľná. Veď som videl toho chalana, s ktorým bola pri autobuse.

 „nikde nič, takže môžeš pokojne spať, dobre?“ Usmial som sa na ňu a chcel odísť a nájsť si nejaké miesto, kde by som sa vyspal, veď pri Carol je voľné. Pôjdem tam.

„zostaň so mnou prosím,“ ozval sa slabučký hlások s postele a ja som sa pozrel na môjho anjelika. Zabijem tých, ktorí jej to spôsobili. Bola tak krásna.

„sekundu, musím si ešte niečo vyriešiť,“ priblížil som sa k nej a jemne ju nadvihol aby som mohol z pod jej tela vytiahnuť perinu, ktorou som ju prikryl.

Ešte stále som počul na chodbe pochechtávanie a tak som vyšiel z izby a potichu zavrel dvere.

„Tak vám sa to zdá smiešne?“ opýtal som sa ich zvýšeným hlasom. „Mne nepríde smiešne uhnať niekomu traumu, ani by som sa nečudoval, keby chcela odísť,“ pokračoval som vo svojom monológu. „keď chcete niekoho vystrašiť, alebo naštvať alebo čo ja viem, tak na neho vylejte ľadovú vodu a nie tieto chujoviny s umelými príšerkami,“ zasyčal som na nich. Nenechal som ich ani nič povedať a vrátil som sa do izby, kde ma čakala Ronnie. Stále bola schúlená na tom istom kúsku postele a tak som si s tichým povzdychom ľahol za ňu. Vedel som, že nespí, na to bola až príliš strnulá, no keď som si ľahol mierne sa uvoľnila a zachvíľku sa otočila padla mi rovno do náruče.
Objal som ju, až keď som vedel, že spí. Pevne som si ju pritisol k hrudi a pozoroval jej tvár, ktorá sa v spánku uvoľnila.

Síce som u nej nemal šancu, no chcel by som s ňou byť aspoň kamarát, možno časom by ma to prešlo a bol by som spokojný.

S povzdychom som si od nej zobral kúsok periny a zavrel som oči. Možno zaspím.

Bolo veľmi skoro, keď ma zobudilo to, že sa odo mňa niekto odťahuje. Vedel som presne kto to je, no nechcel som ešte vstávať. Bol som strašne unavený. Nejak som nemohol zaspať. Kto vie čím to bolo.

Stále som mal okolo nej obmotané ruky a ona mi ležala na hrudi. Perinu mi ukradla, ešte keď som bol v noci hore, no nevadilo mi to, keďže až taká zima nebola.

„spí, žiadne pavúky tu nie sú,“ povedal som so zatvorenými očami a pritiahol som si ju ešte pevnejšie a znovu sa oddával spánku. Nebál som sa, že zaspím. Ten otravný budík ma aj tak vždy zobudí.

Ešte som zacítil jej ruky na svojej hrudi a potom už som vnímal len sny. Krásne sny, kde bola ústredná postava jedno malé dievča s dlhými, kučeravými blond vlasmi.

Znovu som sa zobudil až na ten otravný zvuk môjho budíka. Hold, je smola, že som sa ho nezbavil ani cez víkend.

Rozlepil som oči a rukou som nahmatal ten diablov vynález, aby som ho mohol vypnúť. Ronnie to ako vidím, vôbec netrápilo a spala ďalej.

Musel som sa zasmiať.

„princezná, vstávame, musíme ísť na raňajky a potom tancovať,“ šepkal som jej do ucha, aj keď by som bol oveľa radšej keby som ju mohol takto sledovať do konca svojho života. Bola strašne zlatá, ako bola schúlená na mojej hrudi s rohom periny schumlanom v rukách pri tvári a s úsmevom na perách.

„ee,“ zamumlala a ešte viac sa zachumlala do periny.

„ale áno, vieš ako Natt nemá rada, keď niekto mešká, teda nevieš, ale nechci to zistiť,“ hovoril som jej a kývol na svojho spolubývajúceho, ktorý zmizol z izby. Tiež sa budil na môj budík.

„už som hore,“ zamumlala ale oči neotvorila.

„aby som si to neoveril studenou vodou,“ zašepkal som jej do ucha a to už bola aj na nohách a pozerala na mňa s takým zlatým zmeteným pohľadom. Musel som sa zasmiať.

„ďakujem, že si si zobral na starosť tak hysterickú ženskú, akou som ja,“ zamumlala s pohľadom sklopeným k zemi.

„nič sa nestalo a rád som pomohol,“ usmial som sa na ňu. „Nemám ti skočiť pre nejaké veci do tvojej izby?“ opýtal som sa.

„to od teba nemôžem žiadať,“ povedala.

„ale prosím ťa,“ vstal som z postele a len v teplákoch, mojom pyžame, som sa pobral preč z izby.

Prebehol som okolo tých pár dverí a zaklopal na dvere, kde má spať Carol.

„poď dnu, nech si kto si,“ bola mi daná odpoveď a tak som vstúpil dnu.

„ahoj, nedáš mi nejaké oblečenie pre Adrienne?“ opýtal som sa s úsmevom.

„čo, už ste do toho skočili? To vám dlho netrvalo,“ zasmiala sa a ja som pretočil očami.

„nie, len chalani si z nej vystrelili a dali jej do postele umelého pavúka a Ronnie sa strašne bála a nechcela sa ma pustiť tak som ju odniesol ku mne a nakoniec som tam musel zostať aj ja,“ pokrčil som plecami a sledoval, ako vyťahuje nejaké veci zo skrine.

„ako keby ti to veľmi vadilo,“ pretočila očami.

„to už teba zaujímať nemusí,“ zobral som od nej podávané veci a vyplazil na ňu jazyk.

„počkaj, ešte fľašu a uterák,“ dala mi aj zvyšné veci s nejakou kapsou, ktorú mala Ronnie na nočnom stolíku.

„ďakujem veľmi pekne,“ otvoril som si dvere a vrátil sa do vlastnej izby.

Všetky veci som podal Adrienne a so slovami, že idem do kúpeľne, nech sa zatiaľ prezlečie, som vypadol aj so svojimi vecami, ktoré boli na tú hygienu potrebné.

keď som vošiel do izby, už v nej nikto nebol a jediné čo chýbalo bola tá kapsa, ktorú mi strčila Carol do ruky a tak som predpokladala, že sa išla tiež umyť.

Upratal som posteľ a rýchlo som sa prezliekol, kým tu ešte nebola, aj keď. Ale nie, aj keď nič. Pokrútil som nad sebou hlavou a vytiahol som z rohu moju fľašu a uterák z radiátora. Položil som to k veciam Ronnie a zapozeral som sa z okna.

„môžeme ísť,“ ozvalo sa za mnou a tak som sa otočil a zapozeral sa na Ronnie, ktorá mala na sebe čierny dres s čiernymi legínami, na ktorých mala sukňu béžovej farby. Ešte mala aj béžové tričko, no to nemala prevlečené cez hlavu a tak ho mala len na pleciach.

„dobre,“ spamätal som sa a zobral svoje aj jej veci aby sme mohli vyraziť.

Zišli sme do jedálne, kde sme si sadli k zvyčajnému stolu a najedli sa.

Ja som jedol rýchlejšie a tak som nám zobral fľaše a išiel do nich napustiť čistú vodu. keď som sa vrátil k stolu, všetci vstávali a Ronnie mala naše uteráky.

Usmial som sa na ňu a zaradil som sa k jej boku.

Mierili sme do sály, kde mal byť náš ďalší tréning.

Hodil som naše fľaše do rohu a za nimi tam pristáli aj naše uteráky. Každý sa začal rozcvičovať samostatne, no hovor nejak neutíchal.

„prečo sa tak strašne bojíš pavúkov?“ opýtal som sa potichu Adrienne keď sme mali hlavy pri sebe, aj keď sme sa rozcvičovali samostatne.

„príhoda z detstva. Snažili sa mi pomôcť aj lekári, no stačilo ukázať maličkého pavúka na obrázku a ja som utiekla. Proste som sa zľakla  a potom ma museli hľadať.“ povedala mi neochotne a mne bolo jasné, že mi to hovorí len preto, že som jej pomohol.

„to je v poriadku, keď chceš, môžeš poslednú noc zostaň u mňa,“ usmial som sa na ňu. „Ja si pôjdem ľahnúť ku Carol.“ povedal som všetko čo som chcel, aj keď, najradšej by som bol s ňou v posteli. VO všetkej počestnosti, samozrejme.

„to nemôžem,“ krútila hlavou. „vyháňať ťa z vlastnej postele, to proste nejde, to radšej budem spať v nejakej spoločenskej v kresle,“ vyhlásila a ja som si povzdychol.

„a keby sa to vyriešilo ako túto noc?“ pozrel som sa jej do očí, no ona ich sklopila k zemi.

„mne by to až tak neprekážalo, ale nechcem ti byť na obtiaž,“  bola taká zlatá, keď nevedela, čo má robiť.

„ja to už nejak prežijem,“ rypol som si do nej a sledoval ako rýchlo zdvihla pohľad a keď videla môj pohľad, upokojila sa a objala ma.

„ďakujem,“ zašepkala mi do ucha  a potom sa vrátila ku svojej rozcvičke.

„tak ideme na to, vy si skúšajte tú poslednú zdvíhačku, ktorú sme mali včera a ja sa idem venovať Adrienne a Mathovi,“ pobrala sa k nám.

„takže, potrebujem od vás niečo trošku zložitejšie, no budem dúfať, že sa vám to podarí,“ usmiala sa na nás.

„budeme sa snažiť,“ povedal som ja a Ronnie len prikývla.

„takže ty sa postavíš, dajme tomu do stredu sály,“ povedala a Ronnie urobila tak, ako jej bolo povedané. „Teraz sa otoč k nám tvárou, no potom budeš chrbtom.“ povedala jej ešte a potom sa otočila na mňa.

„ty sa rozbehneš ku nej a v podstate by si ju mal nabrať hlavou tak, aby ti bola chrbtom na chrbte. Budeš ju jednou rukou držať v páse a druhou jej budeš držať nohu tak aby bola v šnúre,“ pomaly nám to vysvetľovala, teda skôr mne a ja som si to snažil predstaviť.

„ďalej sa to bude riešiť, keď tam v poriadku dôjdeme,“ povedala mi a prešla k Adrienne, ktorej niečo hovorila a ona prikyvovala a nakoniec sa mi otočila chrbtom a precvičila si krk a popukala si hánky na rukách.

„som pripravená,“ povedala hlasnejšie.

„fajn, teraz to budeme robiť postupne. Nechcem vás dokaličiť,“ zazubila sa. „Takže len sa k nej rozbehneš, naberieš ju a zachytíš jej obe nohy, aby sa neprevážila.“ vysvetľovala mi prvý krok a ja som prikývol. „Najprv musíte prísť na to, ako ju nabrať tak, aby to bolo čo najlepšie,“ povedala všetko čo chcela a potom sa premiestnila ku Adrienne, aby to mohla všetko kontrolovať.

„v pohode?“ opýtal som sa Ronnie.

„hej, poď na to,“ povedala.

„idem,“ povedal som, aby ma čakala a rozbehol sa k nej a až pri nej som spomalil aby som jej niečo neurobil. Nabral som ju, no až hore som s ňou nedošiel. Nebolo to dobré. 

„príliš vysoko,“ poradila mi, keď som ju postavil na jej miesto.

Premiestnil som sa na svoje stanovisko.

„idem,“ povedal som jej a znovu sa rozbehol. Teraz nám to vyšlo a ja som ju držal v dosť neprirodzenej pozícií, najmä pre ňu, no vyzeralo to tak, že jej nevadí, že je v páse prehnutá v 90 stupňovom uhle. (p.a.: Je to reálne, ja sa dokážem v páse prehnúť v 90 stupňovom uhle)

„ako ho mám chytiť?“ ozvala sa Adrienne ako keby si len tak ležala.

Natt jej pomohla sa čo najlepšie chytiť.

„Pusť mi nohy,“ oznámila mi ako keby sa nič nedialo, no ja som nechcel odmietať a tak som urobil to o čo ma požiadala a čakal čo sa bude diať.

Držanie jej rúk bolo pevné a tak sa ani nezošmykla, no po chvíli sa jej nohy presunuli do zadu a ja som sa zľakol, no keď mi Natt ukázala nech som tak ako som, držal som.

Nakoniec sa pretočila a postavila na svoje nohy a ja som sa pohol na svoje miesto.

„Robte to dokola, musíte to už robiť automaticky,“ oznámila nám Natt a pohla sa skontrolovať ostatných.

„Ronnie,“ zavolal som na ňu, keďže ja som bol už vo svojom rohu a ona mi stála chrbtom.

„hm?“ otočila sa na mňa a ja som jej kýval jej vodou.

„vodička,“ uškrnul som sa na ňu a ona bez reptania prišla ku mne a zobrala si svoju fľašu a napila sa.

„spokojný?“ opýtala sa a ja som prikývol.

keď sme sa napili a trochu oddýchli pokračovali sme v skúšaní. Pred obedom, už nám to problém nerobilo, no stále sme to opakovali, aby sa nám to dosalo do mozgu.

„fajn, môžete ísť na obed a potom pokračujeme,“ zavolala na celú sálu Natt a my sme si s radosťou pobrali uteráky a vypadli do jedálne. Všetkým nám už vyhladlo.

„bože, to je hrozné,“ posťažovala si Ronnie a ja som na ňu pozrel.

„čo sa deje?“ opýtal sa jej.

„uhm, musím si ísť po obväz,“ zazubila sa.

„a to prečo?“ opýtal som sa jej.

„ty to možno necítiš, no ja ťa musím držať dosť divne a hlavne pevne, takže ma dosť bolia zápästia, za ktoré sa držím.“ povzdychla si a pomasírovala si ich.

„to ma mrzí,“ zamumlal som. Bolo mi to ľúto. Nevedel som, že musí trpieť.

„to je v poriadku, len si ich musím spevniť,“ odmávla to a radšej sa ďalej venovala svojmu obedu.

„odniesol by si prosím potom moju tácku, potrebujem ísť ešte do izby,“ pousmiala sa.

„samozrejme a nebude ti robiť problém ísť do tvojej izby?“ podvihol som obočie. Fakt ma to zaujímalo.

„do tej izby nejdem, obväzy mám ešte v tej kapse čo mám na očistu,“ pokrčila plecami a zmizla preč.

Ja som len pokrútil hlavou, dojedol svoj obed a odniesol obidve tácky ku okienku, kde som ich podal jednej milej panej.

Pokračoval som v ceste do sály. Aj tak som nepredpokladal, že by sa vrátila do jedálne.

Vošiel som dnu, kde už boli skoro všetci. Nakoniec vbehla ešte Ronnie a za ňou asi o pol minúty Carol.

„takže môžeme pokračovať,“ zatlieskala Natt hneď ako vošla do miestnosti a všetci sa pustili do toho. Okrem mňa a Adrienne, ktorá si Natt zavolala k nám.

„rozmýšľala som, že či by nebolo krajšie robiť to tvárou v tvár, aspoň ten záver, by bol krajší a pre nás by bolo lepšie, kebyže vieme, kde sa ten druhý nachádza,“ ozvala sa Ronnie a ja som zdvihol obočie.

„bavili ste sa o tom spoločne?“ opýtala sa.

„nie, nestihli sme to, pretože ma to napadlo asi pred pol minútou,“ povedala tíško Ronnie a sklopila pohľad. Myslela si, že zrobila niečo zlé. No Natt nad tým rozmýšľala a to bolo dobré znamenie.

„môžeme to skúsiť,“ povedala po minúte ticha Natt a Ronnie zdvihla prekvapene pohľad. „no načo čakáte, šup, šup,“ popohnala nás na naše miesta a čakala, čo sa bude diať.

Ronnie sa mi otočila čelom a povzbudivo sa na mňa usmiala. Ja som sa rozbehol, nabral ju na rameno a ona ma chytila okolo hrudníka svojimi rukami.

„vyzerá to dobre, len Adrienne, drž nohy v 90 stupňovom uhle s telom. Math ti tú nohu zastaví na tom správnom mieste, hlavne nech to nevyzerá ako keby si bola vrece.

„dobre, skúsime ďalší krok,“ zatlieskala Natt od nadšenia. „Math drží jednu nohu a ty ich drž v šnúre,“ povedala nám a tak sme sa zase dostali na svoje miesto.

Ja som zo seba rýchlo zhodil tričko, pretože bolo strašne mokré a bolo mi v ňom horúco. keď som si všimol pohľad, ktorým ma hneď na to prebehla Ronnie, len mi zaplesalo srdiečko.

„môžeme?“ opýtal som sa jej, aby som ju dostal do prítomnosti, pretože vyzerala myšlienkami inde.

„samozrejme,“ potriasla mierne hlavou a usmiala sa na mňa, trochu červená.

Rozbehol som sa a zrobili sme presne to, čo chcela od nás Natt, len ja som mal jeden zásadný problém.

„hlásim problém,“ povedal som, keď som Ronnie postavil na zem.

„aký?“ prišla k nám Natt a ja som sa nadýchol aby som mohol pokračovať.

„vieš o tej časti, čo si vravela, že jednou rukou ju mám vzadu držať,“ pozrel som sa na ňu a keď som videl, že prikývla, pokračoval som, „no tak ju tam proste nedokážem chytiť, nejde to,“ krútil som hlavou.

„fajn, skúsime tretiu časť a potom uvidíme či sa to bude dať nejak riešiť,“ povedala.

„a čo je tretia časť,“ zamračil som sa, pretože som si to nepamätal.

„ty pustíš nohu a ja ju budem musieť dať k tej druhej nohe a takto aspoň chvíľku vydržať, kým ich dám na zem,“ odpovedala mi Ronnie a postrčila ma k miestu, kde by som mal stáť,“ „dobre, tak poďme na to,“ zhlboka som sa nadýchol, „keby sa niečo dialo tak krič, nejak ti pomôžem, okej?“ opýtal som sa jej pred tým ako som sa rozbehol.

„samozrejme,“ prikývla  a tak som sa rozbehol a nabral ju. Po chvíľke som jej pustil nohu a vo výpade som čakal čo sa bude diať.

Ako sa noha presúvala k tej druhej, zacítil som väčší tlak na hrudi v miestach, kde sa držala no dalo sa to vydržať. Chvíľu to trvalo a potom som cítil ako pustila nohy smerom na zem a potom sa ma pustila.

„zvládneš to?“ otočil som sa k Ronnie a tá len s úsmevom prikývla.

„mala by som,“ chytila ma za ruku a sama ma ťahala k našim vodám, čo som vážne nečakal.

„no bože, vidím na tebe, že si smädný, takže ticho,“ zasmiala sa a tak sme sa len usadili na zem, aby sme si vydýchli a v kľude sa napili.

„dobre môžete končiť, ale vy dvaja si to ešte aspoň raz, alebo dvakrát prejdite, aby ste to nezabudli,“ povedala do sály a ostatní sa rýchlo vyparili preč.

„takže dneska si na sprchu počkám,“ zasmiala sa a postavila na nohy.

Chcel som sa sám postaviť, no predo mnou sa objavila jej ruka zaviazaná v obväzoch a tak som sa jej chytil a nechal na ňu nech ma zdvihne. Samozrejme, že som jej pomohol, pretože by so mnou asi nepohla, ale bola zlatá, že sa tak starala.

„tak ideme na to?“ opýtala sa a premiestnila do stredu sály.

„poďme,“ pobehol som k nej a vyhupol som si ju na rameno, ktoré už ma tiež celkom bolelo, ale komu to budem vešať na nos. Aj tak to je len maličkosť.

„tak fajn, na dneska nám to stačí,“ povedala keď som ju položil na zem.

„mali by sme si to ešte aspoň raz skúsiť,“ povedal som jej.

„už nevládzem a vážne by sa nám to nemuselo vyplatiť,“ povedala len, aj keď si myslím, že by to v poriadku zvládla. Myslím, že to nebolo v nej, ale niečo ju proste zastavilo. Škoda, že neviem čo to bolo.