Zatiaľ neviem - Prológ

Hello, túto časť píšem medzi polnocou a 2 hodinou rannou, keď som nemohla spať a už sa ani učiť. Je to článok prednastavený, pretože o tomto čase sa buď budem ešte učiť, alebo už sa chystať na tréning...
Je to len taká ochutnávka, či by ste boli ochotný to čítať... nebudem ju teraz pridávať, chcela by som najprv dokončiť NOG, pretože 3 príbehy by som už asi nezvládla ako psychicky tak aj psychicky :P ... ale nie, len by sa mi miešali pojmy s dojmami a nebolo by to ono....
Chcela by som vás poprosiť či neviete poradiť nejaký ten tématický názov poviedky, viem, že z Prológu toho človek veľa nevie, ale aj tak by som bola vďačná....
No a viac prispievať tu začnem buď už cez víkend, alebo až v pondelok, pretože v pondelok by ma mala čakať zatiaľ posledná písomka, aj keď zmeniť sa môže všetko... :)
Prajem veľa pevných nervov pri tých posledných písomkách a dúfam, že mi budete držať palce aby to nedopadlo vážne katastroficky....

Alex Winslow

Prológ

Bola mrazivá decembrová noc, mračná halili oblohu a sneh zasypával cestu, ktorá neexistovala, no ja som ňou aj tak kráčala. Kráčala som nocou, rýchlym tempom, pretože to pre mňa v túto hodinu nebolo bezpečné.

Výhodou neboli ani šaty, ktoré som mala na sebe a hrubý plášť, ktorý ich zakrýval, tiež nebol najteplejší.

Bola mi strašná zima, zuby mi drkotali o seba a telo sa mi triaslo, no ja som svoj potenciál aj tak nevyužila. Bolo mi povedané, že by sa nemal zneužívať a ja som ho zneužívať nechcela.

Mala som pred sebou ešte aspoň trojhodinovú cestu a tak som si k telu ešte viac pritiahla plášť a stiahla som si ho aj viac do čela aby som bola čo najviac chránená.

Bolo hrozivé ticho, nebolo počuť nič, len škripot mojich topánočiek na snehu a paru, ktorá mi syčala pred ústami, ako sa dostala do styku s tým ľadovým vzduchom. TO ticho sa mi nepáčilo, no obzerať som sa veľmi nechcela. Nevedela som, čo ma v tomto lese čaká, no vedela som, že šťastie to asi nebude. Musela som veriť, že sa dostanem do zámku skôr ako ma stihne niečo napadnúť.

Možno som mala ukradnúť toho koňa, keď sa tak núkal, ale výchova mi to nedovolila. Nevedela som čo mám robiť. Či sa mám smiať, alebo plakať, jediné čo som vedela je smer, ktorým mám kráčať.

Niečo zaprašťalo, no mohli to byť aj vetvy stromu, ktoré sa ohýbali vo vetre, ktorý fučal okolo mňa.

Neobzeraj sa, len sa neobzeraj, všetko je v tom najlepšom poriadku, hovorila som si v duchu a ďalej sa predierala pol metra hlbokým snehom.

Nechcela som začať panikáriť, no keď som to pukotanie počula už z dvoch smerom pritiahla som ruky k sebe a pripravovala som sa na obranu. Našťastie som nebola bezbranná, ale keď ich bude viac, boh vie čoho, tak nemám šancu. Som len učeň, ktorý vážne nedokáže všetko.

Zhlboka som sa nadýchla a potom vydýchla aby som upokojila svoje vnútro a pokračovala v ceste. Hlavne nesmiem zastaviť, to by bol môj najväčší problém.

Kráčala som pomedzi stromy potkýnajúc sa na okrajoch šiat a plášťa, ktoré som si nedržala, kvôli sústredeniu  energie do mojich rúk. Len som dúfala, že mi to vyjde, pretože takúto mágiu som ešte poriadne nezvládala. Nechápem prečo sa najprv učí nejaká nepodstatná, keď tú bojovú, najmä keď ju potrebujeme, tak nevieme.

Zhlboka som sa nadýchla a teraz som sa sústredila na pachy v okolí. Neboli to pre mňa presné informácie, na to som nemala dobre vyvinutý čuch, no vedela som, že sa niečo blíži a nie je to len z jedného smeru, ako som dúfala. Pomaly ale isto ma to obkľučuje.

Hlavne nepanikáriť a pokračovať ďalej, možno mi to nechce ublížiť, snažila som sa presvedčiť, no sama som vedela, že to také ľahké nebude. Určite to nebude žiadne milé a hlavne mierumilovné zvieratko.

Musela som kráčať ďalej, krok za krokom, hlavne potichu, aby som počula čo sa deje za mnou, vedľa mňa a či sa niečo neblíži aj priamo predo mnou.

Blížilo sa, no ja som si to nechcela priznať, až kým neboli okolo mňa v kruhu s priemerom tak 5 metrov. Ten predo mnou vyzeral ako vodca a ja som sa nechcela otáčať chrbtom aj keď som vedela že je to jedno. Proste nemám šancu. Aj tak som sa nevzdala.

Pomaly som zastavila a opatrne sa pozrela po stranách koľko ich asi je. ako som počítala, tak som ich napočítala 5 a to som ešte nevidela do zadu, kde boli minimálne ďalší traja.

Nemohla som si vybrať lepší čas na prechádzku ako noc keď na oblohe svieti mesiac v splne. Teraz som ho vidieť nemohla a preto ma asi ani len nenapadlo váhať, či mám, alebo nemám ísť na túto cestu práve v tomto čase.

Nevedela som, ako odpútať od mojich rúk pozornosť, ale bolo to v podstate jedno. Nevyhrám, ale mohla by som aspoň jedného alebo dvoch odstrániť, teda skôr zraniť, ako zabiť.

Stále bolo ticho, no mne bolo jasné, že oni sú väčšinou tichý lovci.

Jeden z nich zavil.

Bol to strašne hlasný zvuk, pri ktorom mnou trhlo, no viac som na sebe znať nedala.

Začala sa mi medzi rukami tvarovať guľa energie, ktorú som mierne rozťahovala a hodila ju po vlkovi oproti mne, hneď ako sa na mňa rozbehol.

hneď na to som vytvorila ďalšiu guľu a z otočky som ju hodila po vlkovi za mnou a hneď chcela ďalšiu hodiť po inom vlkovi, no keď zistili moju taktiku, viac sa pohybovali a púšťali sa do mňa po dvojiciach a tak som nemala už veľa šancí niektorého z nich trafiť.

Nemala som už ani tak veľa energie, čo sa mi asi stane osudné, ale na moju obranu ma nikto netrénoval na takto presilové súboje, a ani súboje ako také. Vypúšťala som len surovú energiu, čo tiež nebolo najchytrejšie.

Stále som sa točila do kola a hádzala po nich moje gule, ale vyhýbali sa im a pre mňa to už nebolo veľmi výhodné. Kebyže viem nejaký štít, tak si tu môžem sadnúť na zem a prečkať aj zimu a nič sa mi nestane, no nevedela som štít žiadny a tak som sa musela riadiť heslom: Najlepšia obrana je útok.

Vedela som, že už sa dlho točiť dookola nebudem môcť a tak sa aj stalo. Vlastne sa mi stal osudným vlk ktorý bol za mnou.

keď som ucítila ťažkú váhu, ktorá dopadla na môj chrbát, vedela som, že už sa z toho nedostanem.

Ležala som na zemi, tvárou v snehu a cítila som tú bolesť keď človeku niekto trhá mäso z častí tela. Tým vlkom bolo jedno, že či som živá alebo nie, čo nebolo obvyklé. Aspoň tak ma to učil otec.

Konečne sa mi pred očami pomaly objavovala čierňava a ja som sa potešila. Konečne ma opustí tá bolesť.

Ešte som niečo začula, no už som nevedela rozoznať či to boli slová, alebo len nejaký zvuk zvieraťa. A vlastne mi to bolo jedno, konečne prišla tá úžasná tma, pokoj a ticho. Hlavne to ticho.

***

„Alexander, kde si?“ zakričal otec z chodby a tak som sa postavil z kresla a odložil som knihu, ktorú som čítal na stolík.

„čo sa deje otče?“ opýtal som sa a pozeral sa mu do očí, čo si väčšina ľudí nedovolí. No nie väčšina, ale všetci, pretože okrem matky a sestry nepoznám nikoho, kto by sa mu do nich pozeral.

„Donieslo sa ku mne, že niekto videl koč na ceste ku nám,“ oznámil mi, „mal by si ísť Catherine naproti, pretože si nevybrala najlepšiu noc na prechádzku po našom lese,“ dokončil svoju reč a otočil sa na odchod bez vypočutia môjho názoru.

„ale otec, aj ja sa potrebujem premeniť a neviem ako dlho ešte vydržím,“ zavrčal som. Ešte nech sa jej niečo stalo a keď ucítim jej krv tak ju dorazím. Aj keď musím sa priznať, že by mi to nevadilo.

„Alexander, to ma nezaujíma, proste po ňu pôjdeš, dovedieš ju domov a potom si môžeš ísť behať po lese,“ nebavil sa so mnou a hneď ako to povedal, zmizol za rohom aby som nemohol namietať.

„môžem ísť s tebou braček?“ ozvala sa za mnou Tia a ja som sa otočil s povzdychom.   

„hocikedy inokedy áno, ale teraz je to tam pre teba nebezpečné sestrička, len pekne zostaň a vlastne, prečo ešte nie si v posteli?“ podvihol som obočie a hneď ju zobral na ruky a niesol ju smerom do jej izby.

„hej, mám 15 nie som malé decko, ktoré môžeš nosiť na rukách.“ ofučala sa no ja som sa len zasmial.

„pre mňa si ľahká ako pierko, takže si užívaj mojej štedrosti a nehundri,“ odniesol som ju do izby, uložil do postele a prikryl ju. „dobrú noc, princezná, sladké sny,“ otočil som sa na odchod a predtým ako som odišiel z jej izby, sfúkol som tú jedinú sviečku, ktorá jej v izbe svietila.

„dobrú noc,“ počul som ešte za sebou.

Zašiel som do lesa, keď som počul bojové zavitie nejakého vlka. Nebolo to dobré znamenie a tak som sa rozbehol tým smerom a dúfal, že neprídem neskoro.

Bolo to ešte ďaleko a fakt som už ani len nedúfal, že ešte žije, no vzdať som to nemohol. Otec by to zistil.

keď som vybehol na väčšiu čistinku, na chvíľu som zamrzol od.. Hm, ani neviem prečo som zamrzol. Nemalo ma to prekvapiť, alebo skôr malo, ale v inom smere.

Vážne som  nečakal, že na čistinke objavím troch na zemi ležiacich vlkov. No ona na tom už nebola tiež najlepšie keďže bola pod 5 vlkmi, ktorí ju doslova obkusávali a ožierali.

„vypadnite,“ zakričal som a rozbehol sa za nimi.

keď ma počuli a spoznali môj hlas, radšej sa stiahli a po chvíli utiekli do lesa.

Dobehol som k jej telu a ani som už nedúfal, že bude žiť, no plytko dýchala a tak som ju rýchlo vzal do rúk a rozutekal sa do zámku. Na pach jej krvi som ani len nepomyslel.

„Otec, rýchlo,“ zavolala som už zo vstupnej haly a vedel som že ma bude počuť aj keby bol na druhom konci.

„čo sa stalo?“ vyšla z dverí naša matka a keď zbadala to, čo som niesol dobehla ku mne a začala to dievča kontrolovať.

„žije ešte vôbec?“ opýtala sa so strachom v hlase.

„ešte dýcha,“ odpovedal za mňa otec a prebral si ju do svojho náručia. Ja som bol voľný a tak som zo seba strhol oblečenie a skokom som sa premenil, aby som bol čo najrýchlejšie z toho domu preč.

Na dnešný deň som toho mal už dosť.