Not ordinary girl 15

JE tu NOG, síce vy máte všetci radšej DIML, ale toto sa mi píše lahšie. Najmä pri mojej úžasnej nálade....
Prosím, komentujte. Klávesnica nehryzie... ;)
Alex Winslow

15.

„som doma,“ povedala som do vzduchu, keď som za sebou zabuchla dvere.

„nejak skoro nie?“ opýtala sa ma Ann, ktorá schádzala po schodoch v svetlo ružovom kostýme a s kabelou po jej boku.

„asi tu večer nebudete, čo?“ povzdychla som si.

„nie, teraz idem na jednanie a večer chceme ísť ešte za Georgom a potom sa niekde odreagovať. Možno na večeru, neviem,“ povedala mi.

„aha, tak nič, zavolám chalanom, že nemôžem prísť,“ usmiala som sa na ňu, „užite si to a zabavte sa.“ preskackala som ku dverám. „Aj vy si to zaslúžite,“ zamávala som jej a zmizla som v obývačke, kde som sa zvalila na gauč. Sama na poschodie už asi nevyjdem. Tá noha sa zhoršila, ale doktor ma na to upozorňoval a hovoril mi aby som sa nenamáhala. Mala som ho u riti.

keď som počula ako sa dvere zabuchli, natiahla som sa po ovládač a zapla si telku. Natiahla som sa aj po kabelu, aby som z nej vytiahla mobil a mohla zavolať Damienovi. Hold, nestihnem to. Lepšie povedané, nemá ma kto odviesť.

Vytočila som číslo, ktoré som už vedela spamäti a započúvala som sa do vyzváňacieho tónu, ktorý ma upozorňoval, že to zvoní.

„ahoj kráska, pri telefóne Michael,“ ozvalo sa.

„čau, kde máš toho krásavca, ktorému patrí mobil?“ cítila som, ako sa začínam usmievať.

„teraz práve ladí gitaru a je v strašne dôležitej diskusii s Jackom, ktorý ho povzbudzuje.“ zasmial sa Michael a ja môžem len predpokladať, že sa smeje na nich.

„aha, tak keď skončí tú jeho dôležitú diskusiu, tak nech mi zavolá,“ povzdychla som si. Chcela som to mať už za sebou.

„a čo sa stalo?“ nedal pokoj, „nemôžem nejak pomôcť ja?“

„asi nie, len som mu chcela povedať, že nemám odvoz, takže sa budete musieť zaobísť bezo mňa,“ vravia, že nemám chodiť okolo horúcej kaše, tak som to na neho vybafla, aby sa s tým zmieril.

„to je jediný problém? Veď po teba môže niekto z nás prísť, to je to najmenej,“ bol pobavený. On bol proste pobavený. Ja to nechápem, ja ho nechápem. To je ďalší až prehnaný optimista v mojom okolí. Asi potrebujem spáchať jednu samovraždu.

„hej? Jediný kto vie kde bývam, je Dam, a ten má búrlivú diskusiu,“ povedala som sarkasticky.

„Damien, vypadni po Sarah,“ zakričal a aj keď zakrýval mikrofón, mne to mierne trhalo bubienky.

„rozkaz šéfe,“ počula som v pozadí.

„no vidíš, a je to za nami. Dam ide po teba, tak sa priprav,“ oznámil mi to, čo som už vedela a zložil skôr ako som stihla niečo povedať. Vedel čo robí.

Niekto zazvonil a ja som nevedela čo teraz. Konečne som sa vyšplhala po tých schodoch a nejak sa obliekla a kebyže idem dole, tak mi zase nejakú chvíľu potrvá, kým sa dostanem naspäť. A tak ma napadlo to spásne okno, do ktorého som hľadela a ktoré som aj hneď otvorila a vykukla vonku.

„Damien?“ zakričala som a pod okno sa dostala známa postava.

„čauko, čo tak mi ísť otvoriť?“ zasmial sa.

„nemôžem, ale zadný vchod je odomknutý a tak to obehni,“ zišla som z okna a zavrela ho.

Sadla som si ku môjmu kozmetickému stolíku a dokončovala moje jednoduché líčenie, ktoré bolo zatiaľ len na polku.

„Sarah?“ ozvalo sa na chodbe.

„štvrté dvere v pravo,“ povedala som a dokončovala svoje umelecké dielo.

„ahoj, ten zadný vchod som radšej zamkol, nech sa vám tu nikto nedostane,“ povedal mi keď vstúpil a ja som ho mohla sledovať v zrkadle. Na sebe mal čierne potrhané úzke rifle, červené tričko s potlačou a na nohách mal conversky.

„ďakujem,“ usmiala som sa na neho a opatrne sa postavila zo stoličky. „možno budem potrebovať trochu pomoci, tá noha to nejak nezvláda,“ cítila som, ako sa mi červeň rozlieva po tvári a tak som sklopila pohľad k zemi.

„preto ešte nevymreli džentlmeni,“ cítila som ako sa postavil úplne ku mne a schytil ma do náruče.

„ou,“ vydýchla som, pretože som to vôbec nečakala. Kto aj.

Kráčal so mnou v náruči ako keby som vážila 3 kilá. Bola som nesvoja a ešte viac, keď som sa ho chytila okolo krku. Nedokázala som sa ho nedržať, keďže sme išli dole celkom strmím schodiskom.

„mali by sme sa ešte zastaviť v kuchyni, potrebujem napísať odkaz,“ povedala som tichým hlasom.

„naviguj,“ zasmial sa a ja som mu rukou ukázala dvere, ktorými sa mal vybrať.

Usadil ma na barovú stoličku a podal mi blok aj s perom, aby som mohla písať.

Moja nádherná rodina,

prišiel po mňa Damien a tak idem do klubu. Potrebujú gitaristu a lepšieho ako ja nenašli, ale to je vedľajšie. Mala by som napísať, že prídem po polnoci, ale Damien mi vraví, že prespím u nich. Nebojte sa, bude tam aj Ella, Georgeova krstná dcéra.

Viem, že je to na rýchlo, ale nebojte sa o mňa, som už dospelá a viem sa o seba postarať. Vy si užite prázdny barák a nerobte prasačinky!!!.. Nebojte, robím si srandu. Môžete robiť aj tie, no teraz už končím.

Vaša milovaná Sarah Alexia Winthrow.

Dopísala som a pero položila vedľa bloku. Ešte raz som si to poriadne prečítala a pousmiala som sa. Škoda, že medzi nimi nikdy nebude nič viac, ale som rada, že sú aspoň najlepší priatelia.

„môžeme ísť,“ povedala som Damienovi a postavila som sa na nohy, na ktorých som dlho nebola, keďže ma znova zobral na ruky a niesol ma ako svoju novomanželku.

„ja som myslel, že neprídeš, keď nebudeš mať odvoz,“ poznamenal, keď ma pokladal na miesto spolujazdca a rovno mi aj zapol bezpečnostný pás, ako keby som mala niečo s rukami.

„aj som ti volala, že neprídem, ale zdvihol to Michael a kým som stihla niečo namietať, už bolo všetko dohodnuté a on pre istotu zložil,“ krútila som hlavou. Michaelovi sa nedá povedať nie, a to ani nie preto, že by ste nechceli, ale preto, že Vám k tomu nedá príležitosť.

„áno, to je celý on, časom si zvykneš,“ nasadol a mohli sme vyraziť. Išli sme na mňa dosť skoro. Ešte som tam o takom čase nebola a tak môžem predpokladať, že si budem môcť konečne pokecať s chalanmi a lepšie ich spoznať, aj keď už je na to celkom neskoro.

Zastavili sme na parkovisku pre zamestnancov, ktorý bol za klubom. Damien ma nenechal ani len vystúpiť, nie to ešte dôjsť do klubu nejak dôstojne. Proste ma schytil do náručia ešte sediac na sedačke spolujazdca, zabuchol dvere voľnou rukou, doteraz neviem ako ma dokázal držať na tej jednej, a nakoniec dokázal ešte zamknúť auto.

„už ma pusť, prosím ťa,“ búchala som ho do hrude. Samozrejme slabo, pretože som mu nechcela vybiť dych.

„nie, nie, máš sa šetriť,“ zasmial sa a doniesol ma až ku zadnému vchodu, na ktorý zabúchal.

Čakali sme asi len minútu, keď sa dvere otvorili a vyskočil na nás spoza nich nejaký svalnáč.

„keď chceš niekoho unášať, nos si kľúče. Ja nemienim byť komplic Damien,“ povedal len s úsmevom a pustil nás dnu.

„Sarah, toto je Ian, ochranka,“ predstavil nás.

„teší ma,“ usmiala som sa na neho a podala mu ruku.

„poď na moju hruď,“ zasmial sa, „ešte by si zlomila, to naše pierko,“ prevzal ma od Dama, ktorý za nami zavrel dvere.

„teraz by som sa mala uraziť, že?“ pozrela som sa z jedného na druhého.

„A prečo prosím ťa,“ Ian bol pohoršený.

„no preto, že si nepriamo povedal, že som ťažká,“ odfrkla som si, aj keď v duchu som sa smiala. Bolo mi to ukradnuté.

„ale to som tak vážne nemyslel,“ zvolal hneď a nahodil psí pohľad.

„ten pohľad nepomôže,“ snažila som sa zakryť úsmev, no museli ma prezradiť cukajúce kútiky, pretože si ma ešte viac pritlačil na hruď a začal sa smiať.

„ty si ale potvora,“ zašepkal mi do ucha a ja som sa proste musela smiať s ním. Inak to nešlo.

„som si toho vedomá Ian, inak by som vo svojom svete neprežila. Vy to tu máte oveľa jednoduchšie, ako ja doma,“ mykla som plecami a pozorovala chalanov, ktorý niečo riešili pri bare, ku ktorému sme mierili.

„u vás?“ nechápal.

„síce som rodená Američanka, no nežijem tu,“ povedala som mu ešte a potom som sa posadila medzi Michaela a Olivera a započúvala som sa do ich rozhovoru.

„ahojte chalani,“ povedala som im, keď mali menšiu pauzu v rozprave a dala som obidvom pusu na líce.

„a ja nedostanem?“ ozvalo sa dotknuto od Jacka, ktorý sedel vedľa Olivera z druhej strany.

„keď si po ňu prídeš, tak ju dostaneš,“ naklonila som sa, aby som ho videla a aby som mu mohla ukázať svoje biele zuby.

„tak také pozvanie sa neodmieta,“ zasmial sa a hneď bol pri mne a nastavoval líce.

„no ty si šikulka,“ zasmiala som sa a pohladila ho po jeho kratučkých vlasoch.

„to mi hovoria všetci,“ dal pusu aj mne a zmizol na svoje miesto.

„nemá trošku väčšie ego?“ pozrela som sa na Michaela, ktorý sa začal smiať.

„no čo?“ rozhodila som rukami a radšej sa otočila na Olivera.

„čo tu robíte tak skoro?“ radšej som zmenila tému.

„máme zvukovú skúšku a potom kecáme,“ pokrčil plecami a ja som zistila, že som zase nič nezistila.

„aha.“ zamračila som sa, „vieš čo by ma zaujímalo?“ otočila som sa okolo svojej osi, aby som na všetkých videla.

„to fakt netuším“ pretočil panenky a ja som si povzdychla.

„prečo je tu vždy tak natrieskané, keď ste tu vy, a keď som tu pár krát prišla cez týždeň, bolo to ako v každom inom normálnom bare?“ odpila som si zo svojho pohára, ktorý predo mňa položili a už sa ani len nepýtali, čo chcem.

Asi dve minúty bolo ticho a ja som cítila, ako ma chalani prepaľujú pohľadmi.

„vieš, my sme trošku viac slávni, ako si myslíš,“ ozvalo sa mi pri uchu, „a teraz poď, musíme ísť na javisko,“ Damien ma zase zobral na ruky a niesol ma na pódium, kde už bola pripravená taká istá barová stolička, aká je pred barom.

Posadil ma na ňu a podal mi Jackovu gitaru.

„skús, myslím že nie je úplne naladená,“ oznámil mi Jack, ktorý si sadol predo mňa a sledoval ako sa snažím v tom hluku naladiť jeho gitaru. Hluku preto, lebo už otvorili bar, ktorý sa hneď začal napĺňať ľuďmi.

„je to už v úplnej pohode,“ oznámila som mu a znovu ju položila na stojan.

„chcela by si niečo spievať?“ opýtal sa ma Damien, ktorý sa posadil ku Jackovi. Ostatný chalani stáli každý z jednej mojej strany.

„a mohla by som?“ podvihla som obočie.

„inak by som sa ťa nepýtal,“ pousmial sa a ja som pokývala hlavou.

„tak fajn, vieš hrať pieseň Christina Aguilera Hurt?“ otočila som sa na Olivera, keďže pieseň je klavírová.

„uhm,“ pritakal.

„a mohla by som?“ pozrela som sa každému do očí, aby som videla ich reakcie.

„samozrejme,“ usmial sa na mňa Michael a objal ma okolo ramien.

„mám už aj venovanie,“ zavrela som oči, oprela sa o Michaela a povzdychla som si.

„Dobrý večer, priatelia,“ ozval sa Michael, keď sme boli každý umiestnený na svojom mieste. „Ako ste si mohli všimnúť, naša náhradná gitaristka je zranená aj keď našťastie nie vážne a my sme za to vďačný, aj keď niekto iný nemal to šťastie,“ povzdychol si, „Sarah, by chcela niečo zaspievať a my si myslíme, že by to malo byť na začiatku, pretože si to zaslúži byť ako prvé,“ usmial sa na mňa a tak som zase odložila gitaru na držiak pri mojej barovej stoličke. „prenechávam ti slovo,“ povedal mi ešte a ja som si napravila mikrofón, ktorý som mala pred ústami.

„túto pieseň chcem venovať človeku, ktorý ma je môj priateľ, ochranca a radca v živote, aj keď on by odporoval. Je to úžasný človek, ktorý kvôli mne teraz leží v nemocnici a ja som skončila len s týmto zranením.“ ukázala som na svoju nohu, ktorá bola hrubo obviazaná obväzmi do polky lýtok. „Túto pieseň chcem s celého srdca venovať človeku, ktorý teraz bojuje o svoj život so svojim telom, aj keď už sa prebral.“ pousmiala som sa, no bol to smutný úsmev, „venujem ju tebe George, a verím, že keď sa vrátim, znovu si zabeháme,“ rýchlo som si z pak ruky utrela líce, po ktorom mi tiekla slza a prikývla som Oliverovi, ktorý začal hrať.

Seems like it was yesterday when I saw your face
You told me how proud you were but I walked away
If only I knew what I know today, ooh, ooh

I would hold you in my arms, I would take the pain away
Thank you for all you've done, forgive all your 
mistakes
There's nothing I wouldn't do to hear your 
voice again
Sometimes I want to call you but I know you 
won't be there

Oh, I'm sorry for blaming you
For everything I just couldn't do
And I've hurt myself by hurting you

Some days I feel broke inside but I won't admit
Sometimes I just want to hide 'cause it's you I miss
And it's so hard to say goodbye when it comes to this, oooh

Would you tell me I was wrong? 
Would you help me understand? 
Are you looking down upon me? 
Are you proud of who I am?

There's nothing I wouldn't do to have just one more chance
To look into your eyes and see you looking back

Oh, I'm sorry for blaming you
For everything I just couldn't do
And I've hurt myself, oh

If I had just one more day
I would tell you how much that I've missed you 
Since you've been away

Oh, it's dangerous
It's so out of line
To try to turn back time

I'm sorry for blaming you 
For everything I just couldn't do
And I've hurt myself
By hurting you...

Do tej piesne som dala všetko. Všetky moje pocity, skryté túžby a želania. A aj skryté obavy o jeho život.

Konečne som otvorila oči, z ktorých mi tiekli tiché slzy smútku a viny. Obzerala som sa po ľuďoch, ktorý na mňa pozerali a boli v šoku? Neviem. Možno som to fakt zle zaspievala. Až po pár sekundách som si všimla pohyb na boku a kým som sa tam pozrela ozval sa odtiaľ potlesk, ktorý prebudil aj ostatných. No tí ma nezaujímali. Pozerala som sa na to miesto, kde to začalo a všimla som si tam moju rodinu. Môjho ocka, Ann a aj Georga, ktorý tam sedel na invalidnom vozíku a tlieskal o dušu.

„to je pre teba George, viac asi nedokážem,“ povedala som jeho smerom. „Ľudia, toto je veľký bojovník, ktorý mi zachraňuje krk skoro každý deň. Ten potlesk by mal patriť jemu,“ ukázala som jeho smerom a ľudia sa tam začali obzerať a niektorí tlieskali aj jemu. No už neviem, či to bolo kvôli mojim slovám, alebo kvôli tomu, že bol na vozíčku a aj tak z neho sálal pokoj a radosť. A ten úsmev, ktorý mal na perách dokázal vyčariť úsmev každému v jeho okolí. Je to proste moje zlatíčko.