Not ordinary girl 14.

Ahojte prišla som z ďalšou časťou... Síce mi dala dosť zabrať, ale je tu... Dnes som nešla do školy, nedokázala som to, keďže som mala ráno riadnu migrénu a ešte k tomu ma chytá aj nádcha a keď sa to dozvie trénerka, tak som mŕtva, pretože v sobotu ideme na ďalšiu súťaž. Tentoraz do Ružomberka, myslím...
Dúfam, že sa vám bude páčiť a že budete komentovať, veľmi by ma to potešilo... =)
Alex Winslow

 P. S.: Chceli by ste vedieť, ako si predstavujem postavy a tak, alebo???



14.

Človek by povedal, že sa všetko vrátilo do starých koľají, som doma v objatí mojej rodiny a všetko sa zdá byť v poriadku. No nie je. Niekto tu chýba a ten niekto teraz bojuje o svoj plnohodnotný život v nemocnici.

Samozrejme, že sa prebral. Prebral sa už  na ďalší deň, no stále to nie je pre neho výhra.

Chudák. Chodím tam za ním každý deň, naučila som sa chodiť aj metrom, pretože auto som sa v tak veľkom meste neodvážila používať. Bolo to na mňa dosť zložité.
Najprv ma otec nechcel samu pustiť, no nakoniec, po asi hodinovej hádke a prihovorenia sa za mňa od Ann som dostala povolenie. Chvíľu mi trvalo kým som prišla na to, aký je systém v metre, no keď som si na to zvykla už mi nič nebránilo chodiť za Georgom každý deň.

Prvé dva razy, čo som tam išla som našťastie stretla niekoho z party, aj keď si myslím, že v tom má prsty otec alebo Ann a tí mi pomohli. Zo začiatku som tam musela chodiť len v aute, pretože bolo ťažké chodiť o barliach a nemôcť sa nohou dotknúť zeme. Potom, už keď noha tak nebolela som chodila už bez barlí aj keď stále s ofačovanou nohou a dosť opatrne. Viac som poskakovala na jednej nohe ako plnohodnotne chodila. Našťastie metro nebolo ďaleko ani od môjho domu a ani od nemocnice a tak som priamou linkou došla každý deň metrom až do nemocnice.

Sestričky na poschodí, na ktorom bol aj George ma už poznali a tak som im len zvyčajne kývla a išla rovno za Georgom. Slušne som mu zaklopala na dvere a keď sa ozvalo zvučné „ďalej“ vošla som s veľkým úsmevom a väčšinou aj veľkou čokoládou do vnútra.

„ahoj George,“ usmiala som sa na neho a zvalila som sa do kresla, tá noha ma ešte stále bolela a námaha, ktorú som vynakladala aby som došla každý deň do nemocnice nebola malá. Keby tak vedel doktor, že sa tak namáham, tak ma asi zabije.

„čau princezná, ešte ťa doktor nenačapal, ako si tu poskakuješ po chodbách?“ opýtal sa ma s úsmevom a s väčšou námahou sa na rukách vytiahol do sedu.

„ešte nie,“ zazubila som sa, „a dúfam, že sa to ešte dlho nestane, pretože dostanem vynadané a ja také slušné dievčatko, aby som bola vykričaná, že niečo zlé robím?“ vyvalila som na neho tie moje veľké okále a on sa zasmial.

„ty si také neviniatko,“ krútil pobavene hlavou a snažil sa dostať z nôh prikrývku trošku vyššie.

„počkaj, ja to zrobím,“ vyskočila som na nohy a rýchlo som mu išla pomôcť.

„ďakujem,“ povzdychol si. Nechceli ho poslúchať nohy a preto tu aj je. Snažia sa s tým niečo zrobiť aby mohol znovu plnohodnotne chodiť. keď som sa ich pýtala, aká je šanca, že sa im to podarí, len pokrútili hlavou a tichým, smutným hlasom povedali, že malá.

Každý si ho tu obľúbil, či sestričky, doktori, alebo pacienti. George bol aj v týchto ťažkých časoch plný optimizmu a sršal z neho vtip, začo som ho obdivovala.

Ja byť na jeho mieste, tak som zalezená v izbe a som naštvaná na celý svet. Je to nespravodlivé, že tak skvelí chlap asi zostane na vozíčku. Je to hrozné, smutné.

„vieš, že ti vždy veľmi rada pomôžem G, stačí len poprosiť,“ pohladila som ho po ruke a znovu sa uložila do kresla, pretože moja noha vážne bolela, ale čo by som dala za to, aby tak noha bolela Georga, aby v nich mal nejaký cit. Veď kto bude so mnou všade chodiť? Kto na mňa bude dávať pozor a kto mi bude dávať odpovede na moje nezmyselné otázky?

Ani si len neviem predstaviť, že by bol George stále doma a pozeral sa na prírodu len z okna. Už aj keby mal zostať na vozíčku, tak radšej zostanem pri ňom doma a budem s ním chodiť na prechádzky niekde po asfalte, alebo vybudujeme cestu k moru, aby som ho tam mohla dotlačiť. Je mi to jedno, ale kvôli mne sa mu to stalo a ja ho v tom nenechám samého. Rozmýšľam, že sa ani nevrátim domov. Tu ma potrebujú viac a k tomu doma im nechýbam. Už mi ani len nevolajú, nenapíšu nič. A kebyže nevolám, kvôli Tininým narodeninám, tak ich nepočujem asi už do konca prázdnin.

Už zostávajú len necelé tri týždne. Tak sa mi nechce ísť domov. Je to hrozné, ale človek si to tu dokáže tak veľmi obľúbiť, a najmä keď stretne nejakú partičku úžasných ľudí, ako som stretla ja.

Aj doma som mala super kamarátov, ktorí mi volali tak často ako sa len dalo, ale oni pôjdu na výšku, rozpŕchnu sa po Slovensku a Česku a ja tam zostanem sama. Neviem čo tam budem robiť. Slovensko ma nikdy nenapĺňalo a aj keď som tam mala sestru, o ktorú som sa mala starať, tak aj ona je už dosť veľká, aby sa pohybovala po meste sama, nastúpila na autobus, ktorý by ju doviezol do školy a naspäť a aby behala po vonku s kamarátkami. Mama si môže nájsť prácu aj v Poprade a nemusí stále dochádzať niekde do prdele na západe Slovenska.

Viem, že má možnosti presťahovať svoju prácu do Popradu, videla som pár ponúk, ktoré jej zabezpečovali zmluvu na neurčito a k tomu vynikajúci plat, ale ona nechcela. Neviem, čo ju lákalo byť v inom meste, ale bojím sa toho, že si tam už našla za nás náhradu. Alebo aspoň za mňa. Veď som dospelá, nemusí sa o mňa starať a tak a Tina sa rýchlo prispôsobí, aj keď bude prvý týždeň zdutá a urevaná.

Bojím sa, čo bude až sa tam vrátim.

„nad čím rozmýšľaš?“ vytrhol ma z myšlienok George, za čo som mu bola vďačná.

„nad návratom domov, nad ľuďmi tu, nad rodinou, nad všetkým,“ pokrčila som plecami.

„neboj sa všetko sa vyrieši. Netreba riešiť budúcnosť ale žiť pre prítomnosť, budúcnosť je len na to, aby nás strašila. Pretože aj keď zajtra je pre teba dnes budúcnosť, zajtra to už bude prítomnosť, tak prečo sa tým zaťažovať?“ zasmial sa a ja som prikývla. Chcela by som mať také zmýšľanie ako má on. Veľmi by mi to pomohlo v živote.

„ale slečna, vedel som, že som vás videl poskakovať po nemocnici, tak poďte nech sa pozrieme, ako veľmi ste poskakovali,“ ozval sa vo dverách hlas doktora, ktorý mi ošetroval nohu a ja som sa s povzdychom na neho otočila.

„je to nutné?“ zaskučala som. Nemám veľmi rada doktorov, aj keď zachraňujú životy.

„ale samozrejme, veď komu by som potom nadával?“ opýtal sa so smiechom a aspoň Georga rozosmial. Ja som so zvesenou hlavou skackala za doktorom a čakala na ortieľ.

„dobre, budem sa šetriť. Nebojte sa, nebudem sa tak namáhať a áno zavolám niekomu aby po mňa prišiel,“ zopakovala som keď som vychádzala z miestnosti, v ktorej mi kontroloval v akom stave mám nohu. Nebol veľmi spokojný, ale kto sa bude čudovať, že?

„George?“ zavolala som a nakukla do jeho izby. Sedel tam v tej istej polohe, len teraz mal knihu pred sebou a sústredene niečo čítal.

„poď ďalej,“ povedal mi, dočítal stranu a knihu zaklapol.

„prišla som sa k tebe ešte nachvíľu schovať, kým príde Damien a neodvezie ma,“ pretočila som očami.

„kedy si mu stihla zavolať?“ Opýtal sa so smiechom. Myslím, že už vedel odpoveď dopredu, ale chcel to počuť odo mňa, chcel sa zabaviť.

„musela som mu zavolať pred doktorom a ešte s ním volal aj on, aby sa uistil, že som neklamala. No chápeš to? Ja a klamať?“ zvolala som a teatrálne som rozhodila rukami.

„teba a klamať si fakt neviem predstaviť,“ sarkazmus bolo cítiť asi až na kilometre a ja som do neho hodila vankúš, ktorý som mala za chrbtom.

„si zlý,“ zafňukala som, aj keď vo vnútri som sa smiala.

„ja vždy, na to nezabúdaj,“ nedal sa a s hrdosťou si pobúchal po hrudi ako gorila. Smiala som sa. Vždy vedel zodvihnúť náladu, aj keď som tu bola preto ja, aby som mu ju zodvihla, a nie naopak. Stále to skončilo s jeho výhrou.

„čo už s tebou narobíme. Chýbaš mi doma,“ povzdychla som si. Nemal ma kto povzbudzovať a asi už so mnou nebude mať ani kto behať. Vždy som behala len kvôli tomu aby som mu zrobila radosť a aby vedel, že keby mi niečo hrozilo tak zdrhnem a nikto ma nechytí.

„neboj sa, ruky mám dosť silné, takže preháňať ťa po ceste budem môcť tak či tak,“ usmial sa aj keď som videla smútok v jeho očiach. Nejak vycítil, na čo som myslela.

„ty sa len neboj, ešte za mnou budeš utekať, o to sa už len postarám, aj keby som sa mala na hlavu postaviť. Uvidíš, raz ti to pripomeniem,“ musela som ho povzbudiť.

„budem na tvoje slová myslieť,“ usmial sa a vtedy do izby vtrhol Damien.

„čaute,“ zasmial sa, „ako sa máš George?“ opýtal sa stále s úsmevom a pobúchal ho po pleci.

„v rámci možnosti skvele,“ bolo to úprimné aj keď som vedela, že je na to zle. Nedával to najavo a všetkých radšej povzbudzoval a mal tie svoje pozitívne rečičky a náladičku, ktorá vždy zamietla tú depku, ktorú by inak mal .

„tak to som rád, už musíme ísť, sestrička mi hovorila, že je koniec návštev a nechcela ma pustiť,“ otočil sa na mňa a tak som sa s povzdychom postavila a začala poskakovať ku dverám.

„maj sa George,“ usmiala som sa na neho a zamávala mu od dverí. On mi len odmávol a zobral znovu do ruky knihu.

„takto to nepôjde,“ pokrútil hlavou Dam. „Nasadať,“ čupol si predo mňa a ja som mu neochotne vyliezla na chrbát a obmotala okolo neho nohy.

keď sme odchádzali z izby, počuli sme za sebou smiech. Bola som rada, že sa úprimne smeje.

„tak nasadať,“ zastavili sme pred nejakým autom a ja som opatrne zliezla z Damiena a nastúpila som do auta od ktorého mi držal dvere.

Nasadol za volant a hneď vyrazil.

„ako je na tom?“ opýtal sa ma.

„je smutný, ale ani sa mu nečudujem, jeho životom bol pohyb a teraz sa mu stalo niečo takéto. Stále dúfam, že mu nejak pomôžu,“ oprela som sa o dvere auta a natočila sa tak, aby som ho poriadne videla.

„on je silný, dostane sa z toho a čo som sa pýtal sestričiek, tak už trošku cíti, takže cit sa mu tam možno vráti. Chcú s ním začať cvičiť,“ povedal mi a ja som vyvalila oči. Mne nikdy nič nepovedali a príde k nim nejaký chalan a už mu všetko vykecajú? Nehorázne.

„prečo to povedali tebe a nie mne, alebo ockovi nebodaj Ann,“  chcela som vedieť.

„oni to vedia. Nechceli to povedať len tebe, pretože by si si robila priveľké nádeje a nemusí sa to podariť,“ chytil ma voľnou rukou za koleno a stisol.

„to nie je fér,“ prekrížila som si ruky a oči sa mi naplnili slzami.

Prečo on, prečo sme nemohli vyraziť o minútu skôr, alebo neskôr? Nič by sa nestalo a my by sme sa v poriadku dostali domov. Prečo som sa v tom bare dlhšie nezdržala, alebo, prečo som sa hrala na to niečo, čo nie som? Boli by sme tam inač ešte aspoň hodinku.
Nemala by som sa tým zaoberať, už nič nevrátim späť a ani nezmením. Je to zbytočné.

Utrela som si líca od sĺz a pozrela som sa von z okna. Damien ma nechal ukľudniť sa. Neviem prečo to urobil práve tichom a nesnažil sa ma upokojiť rečami, ale som mu za to vďačná.

„a sme tu,“ zastavil pred našim domom, ďakovala som Elle, že vedela kde bývame. Ja som sa nad adresou nikdy nejak nepozastavovala a aj keby som ju vedela, tak by som Damienovi asi ťažko vysvetlila kde to je.

„ďakujem veľmi pekne, že si po mňa prišiel. Doktor by ma z tade asi inak nepustil,“ dala som mu pusu na líce ako poďakovanie a vystúpila som z auta.

„rado sa stalo a čakáme ťa dneska v klube, nemáme gitaristu a ty by si sa nám náramne hodila,“ povedal ešte kým som stihla zabuchnúť dvere.

„pokúsim sa prísť, ale fakt netuším, či ma bude môcť niekto odviesť a sama by som sa tam nedostala,“ nič som mu radšej nesľubovala a bez ďalších rečí a bez počkania na odpoveď som zabuchla dvere a odskackala som domov.