Not ordinary girl 13.

Prepáčte, že som sa neozvala, ale proste ja to nezvládam. Škola, problémy doma, bračeka som dlho nevidela a to má ísť do Ameriky o týždeň a proste už teraz mi chýba. Ale asi najhoršia je ta škola a potom situácia doma. Nejdem sa tu vyhovárať, pretože čas by sa možno pomedzi to všetko učenie našiel, ale ja som nemala náladu... Neviem, či tu ešte niekto chodí vôbec, no chcela by som poprosiť aby ste komentovali. Ono to vie tak veľmi povzbudiť a dokopať k tomu ďalšiemu písaniu...
Dneska to bude len taká krátka o ničom kapitola, ale ako hovorím, nestíham a do písania sa v podstate musím dokopať. Konečne som si po neviem ako dlhom čase prečítala knihu a bola som v kine. Tie dve činnosti mi strašne chýbali a som rada, že som si ich mohla zopakovať.
Nejdem vám tu ďalej kecať o ničom a len vám chcem povedať, že neviem kedy bude ďalšia časť... učím sa teraz asi 25 A4 na Podnikovú na písomku a fakt neviem čo bude.... Od 21 mi začína prax, takže to bude lepšie... =)
Užite si a prosím komentujte...
Alex Winslow

13.

„oci, prosím ťa, príď do nemocnice,“ povedala som len čo zdvihol mobil.

„čo sa stalo? Prečo si v nemocnici?“ bol rozrušený, kto by nebol, veď mu volá jediné dieťa.

„mali sme nehodu, ja som celkom v pohode, mám len niečo s nohou. Ale George je na tom horšie,“ zavzlykala som do telefónu. Netušila som, čo je s mojim „strýkom“ a strašne som sa o neho bála.

„prídem, hneď, neboj sa dobre? Všetko bude v poriadku,“ povedal mi, snažiac sa o pozitívny prejav, aj keď ja som mu ho veľmi neverila.

„dobre, budem ťa čakať,“ trošku hystericky som sa zasmiala a zložila bez rozlúčky. Za mnou ma už čakala sestrička s vozíčkom a tak som sa opatrne usadila a s povzdychom som čakala, kedy ma odvezie do nemocnice na nejaké vyšetrenia.

Najprv ma dotiahla do nejakej izby, kde mi doktor pomohol presadnúť si na posteľ. Sadol si oproti mne do kresla s nejakými papiermi.

Pýtal sa ma všetko. Najprv to boli osobné údaje a až potom to boli všetky moje zranenia.

Musela som mu povedať, čo všetko ma bolí a kde ma to presne bolí. On mi prezrel všetky moje zranenia a nakoniec ma najprv poslali na röntgen a až potom mi zašili hlavu asi 4 stehmi. Zistili aj, že nemám ani len otras mozgu a keď im doniesli snímky mojej nohy, zhodli sa v tom, že to nie je zlomené. Ale mám len niečo s zväzmi. Ani neviem, čo mi bolo, v tej chvíli som sa viac trápila pre Georga ako pre svoje blbé zranenia.

Nevedela som čo s ním je, nikto mi to nechcel povedať a asi po svojich 20 otázkach som to nakoniec vzdala aj ja. Hold, nepovedia mi to. Buď nevedia ako tvrdia, alebo je to s ním tak hrozné, že mi to nechcú radšej povedať.

Nohu mi poriadne obviazali a dali mi na ňu ešte jeden tmavomodrý obväz, ktorý sa tak rýchlo nezašpiní. Mala som síce na výber, ale kto by si vybral žuvačkovoružový obväz? Ja určite nie.

keď bolo moje vyšetrenie konečne hotové, posadili ma na invalidný vozíček, pretože by som si ešte tú nohu nemala namáhať a barle v okolí nemali. Vydupkala som si, aby ma odviezli aspoň pred izbu Georga aj keď som nemohla ísť do vnútra.

Doktori do tej izby len prichádzali a keď som už len počula ako niektorého volajú cez ten rozhlas a vravia nech príde do izby číslo 128, v ktorej ležal George, proste som to nevedela vydržať.

Plakala som tam, zrútená v invalidnom vozíku, ktorý bol jediný na chodbe, na ktorom sa dalo sedieť. Neboli tu ani len lavičky. Neviem prečo.

Pozorovala som doktorov, ktorí tam len vchádzali a keď tam už bolo asi 6 doktorov a už som ani nevedela, kde sa tam všetci poskladali. Nikto nevyšiel von a ja som sa strašne bála. Slzy mi tiekli po tvári už asi pol hodinu, čo som tam sedela a nevedela čo robiť.

Bola mi zima, klepala som sa a slzy som cítila aj v mojom výstrihu. Veci som mala síce trochu potrhané a špinavé, no odmietla som sa obliecť do tých nemocničných hábov.

Ruky som si obmotala okolo trupu a stále som uprene sledovala dvere. Ani raz som sa nepozrela niekde inde.

Asi aj preto som sa zľakla, keď sa mi na ramenách objavila veľká bunda, do ktorej ma niekto zabalil a objal rukami.

Až keď som sa donútila otočiť hlavou, uvidela som ocka ako čupí pri mojom vozíku a drží ma svojimi veľkými rukami.

„ja sa tak bojím,“ zašepkala som.

„on to zvládne, musí, predsa by nás tu nenechal,“ tuho ma objal a položil hlavu do mojich vlasov.

Zdvihol si ma do náručia a posadil sa na moje miesto tak, aby som ja mohla tiež pohodlne, ako je to len možné na invalidnom vozíku, sedieť.

Sedeli sme tam ešte dlho. V tichu a pri pozeraní na tie dvere, ktoré sa nie a nie otvoriť. Z jednej strane to bolo dobre, pretože tam neprichádzali ďalší lekári a z tej druhej to bolo hrozné, pretože sa tam určite niečo deje.

Konečne sa otvorili dvere a z vnútra sa vyvalili všetci doktori, ktorí sa na nás ani len nepozreli a kráčali mierne unavene preč z tejto chodby. Zastavil sa pri nás až ten posledný.

„dobrý večer,“ povedala som ticho a otec len pokýval hlavou.

„dobrý,“ usmial sa na nás.

„čo sa deje? Je v poriadku?“ vyhŕkla som. Už som sa nedokázala ďalej tváriť, že sme si tu prišli len pokecať.

„prežil, viac zistíme, keď sa prebudí,“ povedal, „keď sa prebudí,“ dodal s povzdychom. „Môžete ísť za ním ale len na päť minút, potom ho budú prevážať na inú izbu a návštevnú hodiny už dávno nie sú,“ pokynul nám hlavou ku dverám.

„ďakujeme a mohli by ste sa mi pozrieť po nejakých barliach, prosím, pretože tam kde som bola, ich nemali,“ opýtala som sa potichu, nedokázala som hovoriť hlasno, ako keby som sa bála, že niekoho zobudím, alebo vyruším. Znovu som sa ocitla v ockovom náručí a potom znovu na tej tvrdej podložke invalidného vozíka.

„pozriem sa po nich,“ usmial sa na mňa a potom už odišiel za zvyškom doktorov, ktorí už dávno zmizli za rohom.

Ocko ma dotlačil až do miestnosti, z ktorej vyšli doktori a až vtedy som si uvedomila, že to bolo vlastne „predsieň“ s dvoma dverami. Jedny viedli na operačný sál a tie druhé do pooperačnej miestnosti.

My sme išli do tej druhej miestnosti, kde ležal George na väčšej posteli a vyzeral ako mŕtvy. Ležal tam bez pohybu, bledý v tvári a ruky pečlivo uložené vedľa jeho tela, asi aby sme mali pocit, že spí. Ja som z neho taký pocit nemala.

Jediné, čo poukazovalo, že žije, bol ten prístroj, ktorý snímal jeho život. Bol pripojený na veľa prístrojov.

Znovu som začala plakať. Bolo mi ho tak ľúto, prečo sa mu to muselo stať, prečo?

„prepáč,“ povedala som mu a chytila ho za ruku.