Not ordinary girl 12.

Ach jo...

Je tu ďalšia kapitolka, ktorú som prepisovala pomedzi učenia sa Manažmentu a riešením iných problémov. Dúfam, že tieto problémy nenarušia moju pisateľskú aktivitu, ale nezaručujem nič... 13 kapitolku mám už rozpísanú, takže keď ju náhodou dopíšem  tak ju tu zajtra dám, no budem zháňať veci na tú súťaž a baliť sa, takže netuším ako to budem zvládať. Na súťaži by som chcela začať písať aj kapitolku ku Dance is my life, ale netuším, ako to všetko zvládnem.... 

Dúfam, že sa vám táto kapitolka bude páčiť a budete komentovať... =) 

Alex Winslow 

12.

Došli sme k baru. Asi prvý krát sa tam objavili všetci chalani a nie len Damien.

„bola si úžasná Sarah,“ usmial sa na mňa George a ja som ho objala.

„Ďakujem veľmi pekne,“ usmiala som sa.

„našťastie to mám nahraté, takže ostatným to neújde,“ zazubil sa a ja som pretočila očami.

„aby to tvoj mobil prežil,“ uchmatla som ho zo stola a začala sa s ním hrať.

„stále som vojak, takže ťa môžem zložiť,“ snažil sa mi vyhrážať, no ja som sa len smiala.

„ale na dôchodku, dedko, takže by som sa tým tak nechvastala,“ vyplazila som na neho jazyk a on ma schmatol jeho silnými rukami a potom mi vytrhol mobil z ruky.

„s tebou nie je žiadna sranda,“  povzdychla som si.

„to nie je náplňou mojej práce,“ nedal sa vyprovokovať.

„tak fajn, od teraz sa k tebe budem správať ako k osobnému strážcovi,“ odfrkla som. „Takže ideme domov George, som unavená,“ postavila som sa, najusť som si zaplatila sama, čo robil väčšinou on. Veľmi zle sa na mňa pozeral. Hold, je to gentleman.

Rozlúčila som sa so všetkými, objala som cez bar Ellu a potom ako prvá opustila bar.

„Sarah, čo to vystrájaš?“ vybehol na mňa na ulici George, keď sme išli k autu.

„nič nerobím. Zaplatila som si pitie a teraz kráčam k autu, ak si si ešte nevšimol,“ otočila som sa na neho s úsmevom a potom som pokračovala v ceste k autu.

Naschvál som si sadla do zadu aj keď som to nenávidela. Zapla som si bezpečnostný pás na sedadle za Georgom, teda za vodičom, aby ma nemohol sledovať. Má smolu.

Zase hralo v aute rádio a ja som sa pozerala z okna. Rozmýšľala som, prečo som si vlastne sadla dozadu a za neho. Trestá ho už len to, že sa s ním nerozprávam. Ale proste, niečo mi hovorilo, že si tam mám sadnúť a ja som svojim pocitom verila. Nejak veľmi som nevnímala cestu, len som sledovala ľudí, ktorí sa ešte nachádzali na ulici a bavili sa. Ja som až takú voľnosť nemala, no nevadilo mi to, kým som bola s niekým, koho som mala rada. Čo George, Ann a ocko určite boli.

„prepáč,“ povedala som zrazu, nedokázala som to dlho hrať, „proste som sa neovládla,“ povzdychla som si a pozrela sa na jeho zadnú časť hlavy, ktorú som ako jedinú videla.

„nevadí, ja to chápem, chápem to, že ti už lezie na nervy to, že ťa stále sledujem a dávam na teba pozor,“ odvetil, no neodtrhol pohľad od cesty, no aj tak tomu nemohol a ani nestihol zabrániť.

Niečo zakričal, nezachytila som to a potom som len  zacítila náraz do boku auta. Cítila som ako nás odhodilo a raz sme sa pretočili. Radšej som držala oči pevne zavreté, aby som nič nevidela. Otvorila som ich až keď sa nič nepohybovalo a bolo strašidelné hrobové ticho.

„George?“ zavolala som, no neodpovedal.

„George?“ zopakovala som sa  a keď sa nič neozvalo ani tento raz, začala som kopať do dverí, až sa mi podarilo ich otvoriť. Až keď som sa postavila na nohy, zistila som, že na jednu sa neviem poriadne postaviť, no stále som nič necítila. Žiadnu bolesť. Na ulici poriadne nikto nebol. Asi len 3 ľudia, no aj tí stáli ako prikovaný k zemi. Neďaleko bolo aj nákladné auto, ktoré do nás narazilo, no nevyzeralo to tak, že by v ňom niekto vôbec bol.

Ja som si radšej nikoho a nič nevšímala a rýchlo doskákala k Georgovým dverám. Snažila som sa ich otvoriť a nakoniec sa mi to podarilo. George visel v bezpečnostnom páse a nehýbal sa.

Triasla som ním, no keď sa neprebúdzal, skúsila som tep a zistila som, že nedýcha.

Nevedela som čo mám robiť. Klepala som sa od hlavy po päty a prepichovala som ho pohľadom.

„nie, George, ty nie,“ zvolala som. Nejak som sa z prvotného šoku dostala. Nejakým zázrakom som odopla bezpečnostný pás a stiahla som ho na zem. Netuším akým zázrakom sa mi to darilo robiť na jednej nohe, ale som rada, že sa to podarilo.

Rýchlo som ho narovnala, skontrolovala, či nemá zapadnutý jazyk, zaklonila mu hlavu a začala robiť masáž srdca.

„do riti, aspoň zavolajte sanitku, keď tam len tak stojíte,“ zvrieskla som na tých v šoku stvrdnutých ľudí  a tí sa začali konečne spamätávať.

Po 30-tich stlačeniach hrudníka som mu dva krát vdýchla do úst a bola som neskonale vďačná za kurz prvej pomoci, ktorý sme povinne museli absolvovať na autoškole.

Vrátila som sa k masáži srdca, z ktorej ma budú neskonale bolieť ruky, keď sa dostanem zo šoku a z tela mi vyprchajú tie tony adrenalínu, ktoré sa mi tam teraz nachádzajú. Cítila som sa, ako nejaký super hrdina, ktorý zvláda veci, ktoré robia väčšinou viacerí ľudia a jeden to nezvláda. Ja som to zvládala a pripadalo mi, ako keby som len stláčala nejaký vankúš. Jediné čo som chcela bolo to, aby konečne nabehol a nerobil si zo mňa srandu. Veď on nesmie zomrieť.

„no ták, naskoč, nerob mi to,“ vravela som mu a znova sa skláňala aby som mu mohla vdýchnuť vzduch do pľúc.

Tí šudia, čo boli na ulici museli konečne zavolať záchranku, keďže som ju už počula. Našťastie.

Znovu som začala stláčať hrudník môjho kamaráta, keď som si všimla jeden nádych, s ktorým  som ja vydýchla vzduch, ktorý som v sebe zadržiavala v očakávaní, že musí dýchať.

Oči síce neotvoril, čo sa dalo čakať. Skutočnosť nie je taká, ako to ukazujú v televízií, bodaj by to tak bolo. Aspoň dýchal, to bolo to hlavné. Natočila som mu nabok hlavu, keby chcel zvracať, aby sa svojimi vlastnými zvratkami neudusil a konečne som si mohla sadnúť.

Sadla som si vedľa neho na zem, aby som ho mohla sledovať a aby som zistila škody na vlastnom tele.

Niečo som mala s nohou, čo som už vedela, no teraz som ju začala aj trochu cítiť, keďže ten šok začala kúsok po kúsku odpadávať a aj ja som začala dýchať kľudnejšie.

Stále som ho sledovala, aby som sa uistila, že stále dýcha a nepohoršilo sa mu. Ležal tam tak kľudne. Jediné čím hýbal bol hrudník, ktorý sa mu dvíhal, keď sa nadychoval a vydychoval.

keď som si prehrabla vlasy, zistila som, že tam mám krv. No to ma netrápilo, skôr ma trápil George.  Vyzeral síce kľudne ale človek nevedel, či sa nemôže niečo stať. Môže zase prestať dýchať, môže mi tu zomrieť a ja s tým nedokážem nič robiť. Mohol mi zomrieť aj pred chvíľou, no to mal ešte tú silu na to, aby bojoval a chcel žiť. Bude mať tú silu aj druhý krát. Nevyčerpal ju už pri tom prvom pokuse?

Nemala by som tak hovoriť, som pesimistická.

Som rada, že teraz dýcha a budem dúfať, že bude dýchať aj keď príde sanitka, ktorú som už našťastie videla na konci ulice ako sa k nám náhli.

Konečne dorazila sanitka a doktor sa k nám rozbehol, aby bol pri nás čo najskôr.

„čo sa stalo?“ opýtal sa ma.
Začala som mu rozprávať približne čo sa stalo, pretože jediný kto to vedel presne ležal pri mne a nebol pri vedomí a ja som dúfala, že bude v poriadku, keď sa prebudí, pretože je veľká pravdepodobnosť, že bude mať niečo s mozgom.

Rozprávanie som končila tým, ako Georgovi našťastie znovu naskočilo srdiečko a doktor ho s ešte jedným chlapíkom zatiaľ dali na lehátko a pripájali ho k prístrojom, ktoré mali kontrolovať činnosť jeho srdca.

„vy ste v poriadku?“ konečne sa zaujímal aj o mňa.

„v rámci možností,“ zasmiala som sa.

„viete chodiť?“ podal mi ruku, aby mi pomohol.

„tak chodiť ma učili, ale teraz radšej praktikujem skákanie na jednej nohe,“ pokrčila som plecami, „vyzerá to zaujímavé a aspoň som originálna,“ zasmiala som sa a nechcela myslieť na to, čo je s Georgom.

„hej, je to zábava, ale zoveriem Vás na ruky, aby to bolo trošičku rýchlejšie,“ zobral ma do náručia a posadil ma do sanitky.

Miesto činu sme prenechali policajtom, ktorý tiež nakoniec prišli a teraz tam pobehovali hore-dolu. Jeden mi ešte do ruky strčil kabelu, ktorú som nechala na zemi a potom sa už zavreli dvere a sanitka sa rozišla smer nejaká nemocnica.

„môžem zavolať ockovi?“ opýtala som sa doktora, ktorý sledoval prístroje a niečo Georgovi pichal do žili.

„počkajte do nemocnice, tu by ste mohli rušiť prístroje,“ ukázal rukou po prístrojoch, ktorých sa v sanitke vyskytovalo dostatok a ja som len prikývla a sledovala som ako sa stará o Georga, stále niečo sleduje, kontroluje, pridáva a odoberá a proste všetko. Mňa zatiaľ neošetroval. Však načo, keď George bol na tom oveľa horšie ako ja.

Vzdychla som si a chytila Georga za voľnú ruku a sledovala jeho tvár.

„kto to vlastne je, ako pre Vás?“ doktor nechcel aby bolo ticho a ja som bola celkom rada. Aspoň som sa mohla mysľou odpútať od toho, čo sa stalo.

„George je môj bodyguard a kamarát v jednom,“ nepozerala som sa na neho. „keď si predstavím aké som mala šťastie,“ povedala som skôr pre seba.

„bodyguard? Nevyzeráte na slávnu osobnosť,“ zasmial sa doktor.

„ani nie som. Len môj ocko vlastní pár mega luxusných hotelov a keďže ja som z jednej malej krajinky, ktorá ma menej obyvateľov ako toto mesto, tak povedal, že nebude riskovať a George mi raz zachránil kožu, ale to som ho ešte poriadne nepoznala a nevedela sa zmieriť s tým, že by ma mal niekto strážiť,“ pousmiala som sa.

„tak to verím a prečo si vravela, že si mala šťastie, to som moc nepochopil,“ skrčil obočie a začal odznova kontrolovať Georga, či sa niečo nezmenilo najmä tým smerom k horšiemu.

„väčšinou sedím vedľa neho vpredu, ale dnes som sa hrala na urazenú a sadla som si za neho, aby ma ani len nevidel,“ priznala som a trochu aj zahanbila za svoje správanie.

„nemali by ste sa hanbiť, zachránilo Vám to život,“ pobúchal ma po pleci, „kebyže sedíte vpredu, tak ste mŕtva, to vám vravím s istotou. Taký náraz by ste nemali šancu prežiť,“ sanitka zastavila a dvere sa ihneď otvorili. Georga vytiahli na tých nosidlách zo sanitky a ja som sa nenápadne zošuchla na zem a doskákala trochu ďalej od sanitky, aby som si mohla sadnúť na obrubník a zavolať ockovi. Trochu na mňa zabudli, no mne to v tej chvíli nevadilo. Bola som rada, že ten telefonát odbudnem vonku v tichu, ako dnu, keď sa ľudia prekrikujú jeden cez druhého a ticho nie je skoro nikde.

Vytiahla som mobil, ktorý našťastie fungoval a vytočila číslo ocka. Potreboval vedieť čo sa stalo čo najskôr.