štvrtok 31. mája 2012

Dance is my life 9

Tak, nakoniec som ju dopísala, dalo mi to hodne síl a ignorovania mamky, aby som to zmákla ale je tu.
Škoda, že vás hlasovalo len tak málo, ale je to vaša vec a vy ste rozhodli...
Ďakujem babám za úžasné komentáre, ktoré mi tu píšete a som šťastná, že vás tu mám, pretože bez vás by som to asi nezvládla.
Nejdem vás ďalej zdržovať, len hovorím, že neviem kedy pribudnú ďalšie kapitolky, pretože budem mať hrozný týždeň a potom ďalší víkend svadba a tento víkend oslava... Dopredu sa ospravedlňujem aj za tieto posledné týždne, proste to nezvládam, ale snažím sa... =)
Alex Winslow





9. Kapitola

Keď sme sa všetci usadili v spoločenskej miestnosti, presne tam, kde sme pozerali film, prišli za nami aj trénerky. Znovu sa pustil nejaký film ale tento raz som ho nejak nevnímala. Ešte som si raz prešla po vlasoch hrebeňom a potom som ich začala zapletať do rybacieho copu, ktorý som sa raz naučila pomocou you tube.
Pozorovala som celú miestnosť, ktorá šumela od tichých rozhovorov a bola prepichovaná zlými pohľadmi od ľudí, ktorí sa snažili pozerať film.
„som unavená,“ povedala som Carol, ktorá sedela so mnou na sedačke.
„ja tiež. Ideme si ľahnúť?“ opýtala sa ma a ja som prikývla.
„dobrú noc,“ povedali sme nahlas a pobrali sme sa do svojej izby.
Ako som uvidela svoju posteľ, hneď som do nej spadla a zaspala.

„slniečko, vstávaj, inač nestihneš raňajky,“ ozvalo sa mi pri uchu a keď som počula spojenie slov nestihneš a raňajky hneď som vyskočila z postele a začala vyhrabávať z kufru oblečenie.
„čo ťa prebudilo?“ ozvala sa zo smiechom Carol a sledovala ma z jej postele.
„to ti nepoviem, pretože ma budeš furt budiť,“ odfrkla som a vyťahovala z kufru kraťasy, spodné prádlo, športovú podprsenku a tričko bez rukávov, ktoré malo výstrih, ktorý končil len pár centimetrov pred koncom trička.
Všetko som si obliekla a vlasy rozplietla, nech mi ešte doschnú, pretože som si ich zabudla rozpliesť na noc.
Spoločne sme sa dostali na raňajky, kde už bolo plno ľudí a na stoloch boli taniere a aj misy s pečivom a rôznymi jedlými gebuzinami, ktoré sme si mohli na to pečivo natrieť.
Konečne sa najem. Bez raňajok som stratený prípad.
Sadli sme si k stolu, ktorý sme okupovali aj včera a pustili sme sa do raňajok.
„dobré ráno a dobrú chuť,“ ozval sa Math, ktorý nás pobavene sledoval.
„uhm,“ pokývala som hlavou, keďže som mala plné ústa.
„nechajte ich najesť, vyzerajú ako keby týždeň nejedli,“ ozvala sa Elly a ja som sa na ňu zamračila.
„to nie je pravda, jedla som včera,“ vyplazila som jazyk, „môj žalúdok je hold veľký žrút a keď mám veľa pohybu veľmi rád papá,“ pokrčila som plecami a znovu sa zahryzla.

„ehm, ehm,“ ozvalo sa od trénerského stolu a všetci sa tam otočili. „Menovaný sa za pol hodinu dostavia do sály A, ostatný do sály B, kde sa rozdelia ešte aj do sály C.“ oznámila nám Natt.
„Carol, Math, Ely, Isa, David, Therresa, Thomas, Zach, Teo a Adrienne sála A,“ prečítala mená, „zvyšok sála B,“ zopakovala inštrukcie a ja som sa usmiala. Bola som rada, že som v skupine s niekým, koho poznám.
V pokoji sme dojedli raňajky a pobrali sme sa do izieb, aby sme sa prezliekli do tréningového.
S Carol sme sa obliekli podobne. Obidve sme mali čierny dres, ja s dlhým rukávom a Carol s trištvrťovým. Môj dres mal kraťasové zakončenie a dala som si na neho len podšitú sukňu hnedej farby. Carol si dala ešte čierne silonky a až potom sukňu zelenej farby. Ja som si ešte dala na dres voľné tričko s krátkym rukávom, ktoré som si zviazala do uzlu pod bedrami  a natiahla som si ešte štucne a do ruky zobrala cvičky a fľašu, do ktorej som si chcela nabrať vodu.
Spoločne sme zbehli ešte do kuchyne aby sme si napustili vodu a potom už sme sa ponáhľali do sály, aby sme náhodou nemeškali.
Vošli sme dovnútra a chvíľku pozorovali ľudí, ktorí sa už rozcvičovali. Nakoniec sme si do rohu hodili fľaše s vodou a pridali sme sa k nim na rozcvičke.
Zrobila som moju klasickú rýchlovku, v ktorej som si rozcvičila všetko potrebné a trvalo to fakt asi len päť minút.
Všetci sme sedeli v kruhu a predstavovali mňa a Zacha a v podstate sme aj kecali o rôznych iných nepodstatných veciach, kým sa neotvorili dvere  a dnu nevošla Nattanaya. Sadla si k nám na zem a chvíľku sme sa len tak rozprávali aby sme sa dostali do správnej nálady.

„daj vyššie tú nohu,“ ozvalo sa tesne za mnou a ja som ju od ľaku dala až úplne k hlave. „No vidíš, že to ide,“ zasmiala sa a pokračovala ďalej. Ja som len krútila hlavou a Math, ktorý bol za mnou sa smial.
keď som si bola istá, že sa Natt neotočí, zložila som nohu, otočila som sa rýchlo na Matha a strelila mu pohlavok. Potom som sa hneď otočila správnym smerom a vyšvihla nohu až k hlave. Všetko to trvalo nanajvýš 5 sekúnd, za ktorých sa Natt neotočila, no aj tak sa mi zdalo, že sa snaží zadržať smiech. Nechala som to tak.
„otočiť sa a druhá noha,“ tleskla a tak sme sa otočili a zopakovali predchádzajúci úkon a držali.
Držala som nohu pokým Natt neprešla k ľuďom predo mnou a Mathom a potom som nohu položila na jeho hlavu. Nech si podrží aj tú moju, keď sa mi smeje.
keď sa Natt otočila, znovu som mala nohu pri hlave a robila som, ja nič, ja muzikant.
„Ideme na skoky,“ kývla na jednu stranu dlhej sály a my sme sa tam hneď vybrali. „Dva rady,“ rozkázala ešte a tak sme sa všetci zaradili. Nejakým mne záhadným spôsobom som bola druhá, no mávla som jemne rukou. Hlavne že nie som prvá, to by som nerozdýchala.
„diaľkové,“ pustila nejakú rytmickú hudbu a začala rátať.
„drž tie nohy v šnúre.“ kričala na niekoho v prvej dvojici...

„rozdelím vás do dvojíc chlapec dievča,“ oznámila nám a sledovala jej ostrím okom každého v sále.
„s mojim šťastím budem s Mathewom,“  zašepkala som Carol a tá sa zasmiala.
A ako na zavolanie sa tak aj stalo. „Adrienne s Mathom,“ začala menovať a ja som si povzdychla. „Carol so Zachariahom,“  tí sa k sebe postavili a usmiali sa na seba, „Ely s Davidom, Isa s Teom a Therresa s Thomasom,“ podelila nás. Všetci stáli pri sebe, len ja a Math sme boli čo najďalej od seba.
„Adrienne, Math, švihom k sebe,“ povedala pobavene, aj keď sa to snažila zakryť.
„nie nikdy, znovu sa bude smiať a ja ho bude musieť zabiť,“ založila som si ruky na hrudi a mračila sa.
„povedala som hneď,“ mykali jej kútiky úst, no stále sa snažila byť prísna.
„ale no tak,“ rozhodil rukami Math a prešiel ku mne s krútením hlavy.
Cítila som sa ako malé zduté decko, no nemala som rada, ak sa mi niekto smeje. Cítim sa vtedy tak zbytočne a v podstate negramotne. Je to pocit, ktorý z duše nenávidím a neviem pochopiť, prečo sa mi to deje.
„keď už sme všetci v pohode, musíme nadobudnúť istotu a dôveru v toho druhého,“ poznamenala. „Takže nájdite si nejaké miesto a ideme robiť to staré ale osvedčené cvičenie,“ zatlieskala a tak sme sa rozmiestnili po miestnosti.
„a keď ho pustím na zem?“ otočila som sa na Natt.
„tak ho bude bolieť chrbát a bude ho bolieť ešte viac, keď ho pustíš znovu,“ zazubila sa a ja som si povzdychla, otočila som sa chrbtom k Mathovi a pustila som sa dozadu, aby ma zachytil.
Takto sme sa striedali asi 5 minút. Raz ma nechal skoro spadnúť a tak som mu to oplatila tým, že som sa ho ani len nesnažila chytiť. Všetci sa na nás zabávali a v podstate ani poriadne neskúšali, pretože stále čakali čo si zrobíme.

„tak fajn, dôveru sme si vyskúšali, pri niektorých trošku pokulháva ale to sa dúfam, že spraví,“ popozerala sa okolo seba, ako keby rozmýšľala čo teraz.
„ideme ešte na točky a potom zrobíme niečo  v tých dvojiciach, nech sa ešte zabavíme,“ usmiala sa na nás dvoch  a ja som pretočila očami. „pôjdeme všetky na raz, nech sa nezdržujeme a keď dôjdete na koniec posuniete sa do medzier, ktoré vzniknú a pôjdete naspäť,“ vysvetlila nám postup a my sme pokývali hlavou.
Postavili sme sa do radov a teraz to nanešťastie vyšlo na mňa s Carol. To prvenstvo.
„ideme takto,“ odmlčala sa a počkala kým ju všetci budú vnímať, „klasická točka, potom na pasé, s atitúdou a tak dokola,“ pustila nejakú pomalšiu muziku a tak sme sa pripravili.
„päť, šesť sedem a,“ odpočítala nám to. „a raz, a dva, a tri, a štyri, a päť...“ počítala nám aby sme nevyšli z rytmu a po štyroch dobách poslala na plac ďalších.
Takto sme prešli sálu dvakrát tam aj späť na pravú nohu a dvakrát tam aj späť na tú ľavú.
„tak fajn, pozerám, že už tu máme obed, síce by som rada pokračovala ďalej, ale choďte sa najesť, pretože nechcem aby ste na mňa potom nadávali,“ ukázala na dvere a do dvoch minút sme boli všetci už nasačkovaní v rade v jedálni a čakali sme kedy si budeme môcť zobrať obed.

„musíme sa tam vracať?“ opýtala som sa Carol, keď som sa neochotne potácala naspäť do sály.
„Samozrejme,“ zasmiala sa.
„nebuď strachopud,“ ozvalo sa za mnou a ani neviem ako, ocitla som sa na jednom ramene mladého pána Mathewa a viezla som sa do sály rýchlejším krokom.
„pusť ma dolu Mathew, nie som vrece, s ktorým si môžeš robiť čo chceš,“ kričala som na neho a búchala som ho päsťami do chrbta.
„budeš musieť vydržať,“ zasmial sa a vpochodoval do sály, kde ma položil na zem a hneď sa schoval za Carol.
„To ti nepomôže,“ zasmiala som sa a v tej chvíli Carol uhla a ja som na neho skočila aby som ho neočakávaným okamžikom zhodila na zem a mohla ho biť, kým sa mi neospravedlní.
NO nejak sa to nepodarilo, pretože sa zaprel a udržal na nohách. Mňa chytil do náruče a držal tak, aby som sa ho nemohla rukami ani len dotknúť a ja som zase nebola taká sviňa aby som ho kopla do rozkroku, aj keď som mala úplne voľnú cestu.
„tak vidím, že sa zblížil aj náš vzdorujúci pár a tak môžeme pokračovať v práci,“ vošla dnu Natt a prvé čo zrobila bolo, že sa na nás pozrela.
Chcela som niečo povedať, no Math mi zakryl ústa rukou.
„buď ticho a ospravedlňujem sa, dobre?“ zašepkal mi do ucha a keď som rezignovane prikývla, pustil ma a ja som sa mohla otočiť smerom k Natt.

„Zdvihni ju poriadne,“  kričala na niekoho Natt, no ja som to nemohla vidieť, pretože som bola vo vzduchu, hlavou dole a držaná iba Mathom.
„Adrienne, vystri tú nohu a nech je kolmo na strop,“ povedala mi keď išla okolo nás a keď som to zrobila, mohol ma Math pustiť na zem.
Najprv som neverila, že bude zodpovedný a nebude si len robiť srandu, no držal ma hore viac ako dve minúty, za čo ho obdivujem. Ja by som tak nemohla niekoho držať.
„si v poriadku,“ hneď ku mne priskočil, keďže som na nohách vydržala len chvíľku a potom som si musela sadnúť a dať hlavu medzi kolena.
„hej, hej, len sa mi zakrútila hlava, budem v poriadku,“ odmávla som to rukou.
„nepotrebuješ niečo?“ opýtal sa ma.
„vodu, ďakujem,“ zamumlala som to a čudovala som sa, že mi vôbec rozumel.
„tu je moja, nechcelo sa mi hľadať tú tvoju. Ani neviem ako vyzerá,“ predo mnou sa objavila veľká športová fľaša tmavomodrej farby, ktorú som hneď otvorila a hltavo sa napila.
„pomaly srdiečko,“ zasmial sa a radšej mi ju zobral.
„prepáč, som len smädná,“ pokrčila som plecami.
„kedy si pila naposledy?“ mračil sa na mňa, keď som zdvihla pohľad.
„uhm, asi na obede,“ priznala som opatrne.
To bol vždy môj problém. Málo pijem, pár krát sa mi aj stalo, že som odpadla a skončila v nemocnici na dehydratáciu.
„ty nie si normálna,“ zvolal a bol pre mňa z neznámych dôvodov nahnevaný.
„prepáč,“ rozhodila som rukami aj keď neviem prečo sa ospravedlňujem.
„čo sa deje?“ objavila sa pri nás Natt.
„nič,“ povedala som ja, no keď po mne hodil Math zlým pohľadom, radšej som zmĺkla.
„nepije, proste nepije,“ zvolal, „ja ju nemienim kriesiť keď tu odpadne kvôli dehydratácii,“ pokračoval a postavil sa oproti Natt, mňa úplne ignorujúc.
„veď som sa ospravedlnila,“ zavrčala som, no radšej som sa ešte nestavala na nohy.
„to mi hovno pomôže,“ odvrkol.
„tak dosť,“ zvolala Natt. „Vy pokračujte,“ povedala ostatným, „a vy dvaja na dnes končíte,“ povedala nám dvom a ja som si povzdychla.
„žiadne povzdychy Adrienne,“ odvetila, „nemienim tu volať sanitku,“ nenechala sa, „Math, odteraz ti ju dávam na starosť a budeš na ňu dozerať aby pila, si ochotný to urobiť?“ mňa ignorujúc sa otočila k nemu.
„hej, som ochotný, je to moja partnerka a mám za ňu nejakú tu zodpovednosť,“ prikývol a vyzeral už byť v pohode.
„dobre, tak už choďte máte voľno, už nebudeme nič nové robiť,“ prepustila nás a tak som sa pomaly postavila a mierne ťarbavo som sa dostala k mojej fľaši a chcela odísť z miestnosti, no niekto mi to nedovolil, pretože mi strčil do ruky aj jeho fľašu a zobral ma na ruky.
„kam to bude?“ opýtal sa ma.
„keď sa ti chce chodiť do schodov, tak do mojej izby a keď nie, tak ku schodom a ja to hore už vyjdem,“ pokrčila som plecami.
„takže do izby,“ zopakoval a už sme stúpali po schodoch hore.
Otvorila som dvere a on ma položil na moju posteľ a sadol si vedľa mňa.
„prečo si to urobila?“ opýtal sa ma.
„ja to nerobím naschvál, no ja nemám ten pocit smädu a ja si neuvedomujem, že musím piť, proste sa cítim ako keby som to nepotrebovala,“ povzdychla som si.
„tak to je dobre, že na teba budem dávať pozor,“ pousmial sa, „potrebuješ ešte niečo?“ opýtal sa ma.
„nie, idem do sprchy, čo by si potreboval aj ty,“ zasmiala som sa, „a potom asi vonku si sadnem a zahrám si niečo na gitare,“ usmiala som sa a začala hľadať veci v kufri.
„nepotrebuješ pomôcť?“ opýtal sa ma.
„nie, to už zvládnem,“ vytiahla som si veci na prezlečenie a spoločne sme vyšli na chodbu. Math ma opustil pri jeho izbe a ja som pokračovala do kúpeľní.

„ahoj, čo ty tu tak sama?“ opýtala sa ma Carol, ktorá ma objavila vonku pri ohnisku ako sedím s gitarou na kolenách a pozerám do vyhasnutého ohniska.
„len spomínam,“ odvetila som jej.
„na čo, ak sa smiem spýtať?“ objala ma rukou okolo ramien.
„na mamku a bračeka, snažím sa si uchovávať ich tváre v spomienkach, ale stále viac a viac si uvedomujem, že je to ťažšie a ťažšie,“ pohladila som gitaru a potom ju obrátila tak, aby som na nej mohla hrať.
„niekedy ma trápi, že som ich nemohla spoznať lepšie, že ich nemôžem mať pri sebe, že sa o mňa poriadne nemá kto starať a že ma nemá v škole kto ochraňovať,“ musela som rýchlo žmurkať, aby som sa znovu nerozplakala. TO už som mala dneska za sebou. „Človek si myslí, že už musím byť v pohode, ale neuvedomujú si, že ja ich už nikdy neuvidím, že ich nemôžem objať a že nebudem môcť žalovať môjmu bračekovi, čo sa deje v škole.“ pokrútila som hlavou.
„život je sviňa, a teraz som ešte aj ocka poslala na mesiac do Európy, aby si plnil svoje sny, takže doma som sama, teda je tam teraz Kellan, ale proste...“ nevedela som čo mám povedať a tak som radšej zostala ticho. Niekedy sa dá ticho pochopiť viac ako keby som mala rozprávať.

4 komentáre: