Dance is my life 7

Ahojte,
aj vy si hovoríte aká som šikovná a skvelá, že som tu dala ďalšiu kapitolku tanca??? Ale nie, povedala som si, že teraz sa asi skôr pozriem na túto poviedku, keďže pri NOG sa neviem veľmi pohnúť z miesta...
Možno dneska ešte pribudne jedna (aj keď to je tak na 10%) a v sobotu nepribudne nič, ako viete som na súťaži v Snine (som zvedavá čo to bude) a tak keď tak očakávajte ďalšiu časť najbližšie až v nedeľu.. =) Nechajte sa prekvapiť, ako sa nechám prekvapiť aj ja.
Užite si kapitolku, dúfam, že sa vám bude páčiť, aj keď sa v nej nič nedeje...
a hlavne prosím vás komentujte, prosím, prosím.. =)
Alex Winslow

P.s.: Chcela som tu dať to video, o ktoré si žiadala ale stále mi vyskakuje, že nastala chyba, tak prepáč, snaha bola...

7. Kapitola

keď sme vystúpili z autobusu a ja som nikde nevidela zmieňovanú chatu, ale len les a lúku, ktorá sa rozprestierala okolo nás. Zmetene som sa pozrela na Carol, ktorá stála vedľa mňa a smiala sa na mojom výraze.

„neboj sa, nebudeme pod holým nebom, len autobus sa ďalej nedostane a tak tých ďalších povedzme 5 minút budeme šliapať pešo.“ vysvetlila mi, keď sa konečne dosmiala.

„a koľko je presne tých minút?“ nadvihla som obočie.

„v rozmedzí od 5 do 15 minút, môžeš prísť aj neskôr, ale to by si musela fakt chodiť jak slimák,“ pokrčila plecami.

„toho sa neboj, ale keď chceš, môžeš ísť aj za svojimi, ja ti to nebudem mať za zlé, veď sa ani nepoznáme a tak,“ pokrčila som plecami a pobrala som sa po svoj kufor, aby som sa mohla pripraviť na cestu. Našťastie mi ho niekto už vyložil a tak som si hodila gitaru na chrbát a s odhodlaným výrazom som schytila kufor do ruky. Ja to zvládnem. Hovorila som si dokola aj keď som mala ten kufor dosť ťažký. Neboli tam ani fľaše a ani nič príliš ťažké no ten kufor bol ťažký sám o sebe.

„neboj sa ty nič, mne je s tebou fajn a ostatní bezo mňa chvíľu vydržia,“ mávla rukou ku bande ktorá sa tam zhovárala.

„tak dobre,“ usmiala som sa na ňu a porozhliadla sa.

„môžeme sa k vám pridať? Nejak to tu nepoznáme,“ objavili sa pri nás Alex s Adeline.

„samozrejme ale už poďme, nech tam nie sme posledný,“ pokynula nám rukou a my sme sa za ňou pobrali.

„ako to tu prebieha?“ ozvala sa po chvíľke ticha Adel.

„na to máme zakázané odpovedať, nemôžeme vás na to pripraviť, musíte si tým prejsť sami,“ usmiala sa na ňu. „A inač som Carol,“ podala najprv ruku Adel a potom Alexovi.

„ja som Adeline a to čudo vedľa je Alex,“ predstavila tých dvoch Adel.

„fajn, takže tu máme tri áčka a ešte zistiť ako sa volajú tí zvyšný dvaja,“ zasmiala sa.

„jedna je číslo 20 už sa nám raz predstavovala, ale nejak som si nezapamätala jej meno a o piatom nič neviem,“ oboznámila som ju s  mojou informovanosťou.

„ja som Hayley a ten posledný sa volá Zschariah, ale čo som počula tak všetkých poučoval o tom, že sa volá Zach,“ pretočila očami.

„hej a hovoril som to aj tebe,“ došiel k nám posledný menovaný a my sme pokračovali ďalej.

„ale mne sa tvoje meno páči,“ vyplazila na neho jazyk.

„ale ľudia nehádajte sa,“ dobehol nás aj Math a zrovnal s nami jeho tempo.

Už ma bolela ruka a tak som sa pomaly od nich vzďaľovala až som nakoniec zastala a sadla si na kufor.

Bolela ma ruka. Nie nebola som taká bárbina, ktorá si nedokázala ani kufor odniesť, ale môj problém bol v tom, že som na pravú ruku bola úplne grambľavá a tak som všetko robila tou ľavou. Pred asi dvoma rokmi som mala hnusnú zlomeninu zápästia a mala som aj potrhané väzy v ruke a od vtedy s ňou mám pri dlhotrvajúcich záťažiach problém.

Chvíľku som sa musela prehrabávať v mojej kabele, kým som našla obväz. Mala som tam niekde hodenú aj bandáž, no tú kým by som našla.

Rýchlymi a dobre naučenými pohybmi som si obväzovala ruku a keď som ju konečne mala spevnenú mohla som vyraziť ďalej.

Síce ma stále bolela tá ruka, ale bolo to lepšie, keď som ju mala spevnenú, ako keď bola v normálnom stave.

„čo máš s rukou?“ opýtal sa ma Math, ktorý ma musel čakať, keďže sa ku mne nevracal.

„nič,“ odmávla som ho.

„to je nič ako sviňa,“ zamrmlal skôr pre seba a v tej chvíli som nemala kufor v ruke.

„hej.“ zvolala som, „ja by som to zvládla,“ vrčala som. Bola som naštvaná, veď jeden kufor ešte zvládnem a je jedno, či mám pozostatky zo zranenia alebo nie.

„a o mne by si pomysleli že som grobian, keď som nepomohol dáme, ktorá ma očividne niečo s rukou,“ stále bol kľudný.

„len sa ozvalo staré zranenie, nič to nie je, prežila som aj horšie,“ chcela som si zobrať naspäť kufor no on len odo mňa viac odstúpil.

„tak vitaj,“ povedal len a ja som zdvihla zrak od zeme aby som sa pozrela, kde sa vôbec nachádzame.

Boli sme pred veľkou drevenou chatou, ktorá sa skôr svojim výzorom podobala na zrub. Bola nádherná a hneď bolo poznať, že to je súkromná chata. Nikde nebolo parkovisko len na jednej strane pod stromami bolo vidno vyjazdené miesta, na ktorých už tráva nerástla. Chata sa nachádzala na menšej lúčke, ktorú obkolesoval les. Bolo tu nádherne, ticho a naokolo bolo počuť len štebotanie vtáčikov a zurčanie potoka, ktorý bol neďaleko.

„nádhera,“ pohľad som vrátila na chatu  a ďaleko za ňou bolo vidieť hory, ale len vrcholky. Boli ďaleko.

„tak poď dnu,“ mykol hlavou smer hlavný vchod a tak som sa tam vybrala. Otvorila som dvere a podržala som mu ich, aby mohol so svojimi kuframi vojsť dnu.

„hej Carol,“ zavolal do chaty a my sme museli čakať na to, kým dobehne.

„čo si praješ?“ skočila zo schodov a postavila sa vedľa neho.

Niečo mi na nich nesedelo. Pohľadom som skákala z jedného na druhého a asi až po dvoch minútach, čo sa oni bavili mi to doplo.

„nie ste vy súrodenci?“ skočila som im do reči.

„hej,“ zasmiala sa Carol. „dokonca jednovaječný,“ doplnil ju Math a ja som nevedela čo povedať.

„uf, prečo ste nič nepovedali?“ zamračila som sa.

„všetci to vedia okrem vás 5 a potom, nepýtala si sa,“ odmávla to Carol a spolu s Mathom vyrazili po schodoch a ja za nimi.

Nevedela som kam ma vedú, no prvé poschodie im na to nestačilo. Vyšli do podkrovia, ktoré malo chodbu, po ktorej boli dvere do izieb.

„podkrovie je celé naše, a na prvom poschodí sú len dve izby, ktoré patria pre trénerov, alebo skôr trénerky,“ oznámila mi a ťahala ma k jednej z izieb. Mohlo ich tu byť okolo 15.

„a keď tu bude viac ľudí ako miest na spanie?“ opýtala som sa, pretože, keď predpokladám, že izby sú len dvojlôžkové, tak je tu len asi 30 miest na spanie.

„ešte sa to nestalo, no ale keby malo, tak ich nasťahujeme do jednej zo sál, hodíme im spacáky a povieme, že toto je ich izba,“ pokrčila plecami a otvorila mi dvere.

„s kým tu budem?“ opýtala som sa keď som sa všimla obsadenú jednu z postelí.

„so mnou,“ usmiala sa na mňa.

„a kde je Alex a Adeline?“ opýtala som sa.

„Alex je so Zachom a Adel je s Hayley,“ povedala a ja som prikývla.

Tak super,“ chcela som byť s nimi, no ale veľmi mi zas nevadí, že som s Carol. Ale aj tak.

„tak poď, musíme ísť na obed a tam všetko povedia,“ potiahla ma za ruku a ja som sa poddala a všetci traja sme zbehli dolu.

„takže ešte raz vás vítam na tomto kempe, nazvime to tak,“ postavila sa riaditeľka a na všetkých sa srdečne usmievala. „tak najedzme sa, určite ste taký hladný ako som ja a po obede vám poviem ďalšie informácie,“ usadila sa k ich stolu.

„kto varí obed pre toľkých ľudí?“ otočila som sa na Carol s Mathom a zvyškom, pri ktorom som sedela.

„na tieto chaty sa objednáva kuchárka, ktorá varí a teraz doniesli pizze,“ ukázala ku dverám, kde práve vchádzali asi 4 chalani s krabicami od pízz v rukách.

„akú chceš? Hawai, šunkovú alebo nivovú?“ opýtal sa Math.

„Niva,“ zdvihla som ruku ja.

„ja tiež,“ povedala Carol.

„ja si prosím Hawai,“ ozvalo sa jedno dievča, myslím, že to bolo tá, ktorá sedela za mnou keď som hrala.

„a ja šunkovú,“ povedal posledný člen nášho stolu.

„fajn, ale mohol si mi ako pomôcť David,“ zamračil sa na neho Math a odišiel. David sa len zaškeril a ďalej sa rozvaľoval na stoličke.

„takže pizza pre moje princezné,“ dal pred nás tri dievčatá, svoju si položil pred svoje miesto a Davidovi nič nepriniesol.

„prepáč, ale šunková došla,“ zaškeril sa na neho a sám si otvoril svoju pizzu Hawai.

„dobrú chuť,“ popriala som všetkým a pustila som sa do svojej milovanej pizze.

„aj tebe,“ ozvalo sa od celého stola, no skoro celého, keďže David išiel hľadať svoju pizzu.

Jedli sme v tichosti a vo všetkej slušnosti. Asi v štvrtine nášho tichého obedu si k nám sadol naštvaný David a otvoril si pizzu, ktorá bola šunková.

„tak predsa si ju našiel,“ zasmial sa Math a ďalej sa venoval svojmu obedu. David len niečo zavrčal a pustil sa do jedla ako neriadená strela. Bolo to nechutné.

„prosím ťa, jedz s trochou slušnosti, niekto tu chce jesť tiež,“ ozvala som sa keď mi padol pohľad na to, ako si pizzu pchá až neviem kde, aby sa mu celý kúsok vošiel do úst celý.

„dobhe,“ keď ešte začal hovoriť, bolo toho na mňa už dosť a proste som tú pizzu zase zaklapla a znechutene sa oprela o operadlo stoličky.

„fakt ti ďakujem,“ odfrkla som a zapozerala som sa z okna.

„ale no tak, Ronnie, jedz, potom budeš hladná,“ objal ma okolo ramien Math a ja som sa na neho zmetene pozrela.

„ako si ma to nazval?“ opýtala som sa.

„Ronnie,“ zopakoval, „vadí ti to?“ hodil na mňa psie oči.

„nie, to je v pohode, len mi tak už 9 rokov nikto nepovedal,“ usmiala som sa, no na pizzu som sa ani nepozrela. Prešla ma chuť a bolo mi jedno, že môj žalúdok chce svoj príjem potravy. Proste by som do seba asi nič nedostala.

„a môžem ťa tak volať ja?“ zazubil sa.

„hej, čo už mám s tebou iné robiť?“ bola to skôr rečnícka otázka.

Dojedli v tichosti a potom čakali a to, čo im kto povie.

„takže máte dve hodiny na to, aby ste sa vybalili a nováčikom to tu ukázali. O dve hodiny vás chcem vidieť prezlečených a nastúpených v sále A. Rozchod,“ ozvalo sa od trénerského stolu, bez toho aby sa niekto postavil.

Po týchto troch vetách sa všetci postavili a náhlili sa do svojich izieb.

„najprv ti to tu ukážeme, potom sa vybalíme,“ oznámila mi Carol a ako jediný sme vyrazili opačným smerom ako zástup ľudí.

„takže teraz sme na prízemí ako si si mohla už všimnúť,“ povedala Carol a viedla ma na koniec chodby.

„sála A, najväčšia sála, ktorá sa tu nachádza,“ otvorila dvere a ja som sa vyskytla vo veľkej miestnosti, ktorá mala na dvoch susediacich stenách zrkadlá, boli tu aj tyče. prešla som po podlahe do stredu miestnosti a rozhliadla som sa. Netuším prečo, ale zrobila som to.

„no poď musíme ísť ďalej,“ zavolala na mňa odo dverí a ja som sa k nej vrátila.

„teraz, tu je kuchyňa, tam väčšina ľudí ešte ani nebola, potom jedáleň, v ktorej si už bola a tam na druhom konci sú umyvárne,“ ukázala na druhý koniec chodby. „na jednej strane chlapčenské a na druhej dievčenské,“ vysvetlila a my sme sa pohli po schodisku.

„teraz,“ porozhliadla sa, ako keby sa nevedela rozhodnúť čo a ako, „tak teraz,“ zamyslela, „dalo by sa nazvať, že toto je spoločenské poschodie, sú tu ešte dve menšie sály,“ ukázala na dvoje dvere, ktoré boli oproti sebe a na dverách mali ceduľku Sála B a Sála C.

Zvyšok dverí znázorňuje, buď spoločenskú miestnosť, kde sú rôzne hry a tak, alebo miestnosť s televízorom, kde je väčšinou buď pustený šport, alebo nejaký film, ktorý si vydupkali naše milé kolegyne,“ vysvetľovala.  „Potom tu máme ešte oddychovú miestnosť, v ktorej sú len gauče a kreslá a knihovnička s knihami,“ ukázala na ďalšie dvere a nakoniec dve izby pre naše trénerky a umyvárne, ktoré sú skôr pre nich ako pre nás,“ odvetila a znovu sa vybrala ku schodom, ktoré viedli do podkrovia. „A tu máme len naše izby a na konci ďalšie umyvárne,“ pokrčila plecami a my sme sa pobrali k dverám. Až teraz, keď som prechádzala okolo dverí, všimla som si ceduľky s menami ich obyvateľov.

keď sme prišli ku našej izbe, na dverách bolo len meno Carol, ale bol tam klinček na ďalší drevený plátok dreva, na ktorom by malo byť moje meno.

„vypisuje sa až v predposledný deň, vtedy sa rozhoduje, či tu vážne zostávaš, alebo ťa nakoniec vyhodia, preto, že nevyhovuješ ako celku, celej skupine,“ ozvala sa, keď si všimla ako pozerám na tie ceduľky.

„a stáva sa to často?“ opýtala som sa.

„čo ako?“ nechápala a rýchlo sa pustila do vybaľovania.

„že niekoho vyhodia,“ ozrejmila som jej svoju otázku už tiež sklonená nad kufrom a zabraná vybalením vecí z neho.

„čo som tu tri roky, tak sa to stalo tri krát,“ zasmiala sa, no mne to smiešne neprišlo.

„aha,“ povedala som a preglgla. Myslela som si, že to je len taká výstraha. Nenapadlo ma, že to myslia vážne. Bože, začala som sa báť. Nechcela som z tade odísť.

„neboj sa, stačí keď si to budeš užívať a nebudeš uzavretá do seba,“ objala ma okolo ramien, „a hlavne nebuď falošná, to tu ľudia neznášajú najviac,“ oznámila mi a ja som po každej rade strnulo pokývala hlavou.

„faloš nemám rada, takže toho sa báť nemusíš, ale ja, nieže by som nebola spoločenský typ, ale nemám rada pokope veľa neznámych ľudí, snažím sa im straniť,“ zamumlala som svoju asi najväčšiu chybu.

„neboj sa, tak ti ich všetkých predstavím a už cudzí nebudú,“ poplácala ma po ramene a vrátila sa ku svojim veciam.

„do čoho sa obliekaš?“ opýtala som sa, keďže som nevedela, čo sa bude teraz diať.

„teraz bude prvá „hodina““ naznačila prstami úvodzovky, „na ktorej budeme tancovať a oni zistia ako na tom ste, aj keď to už vedia, ale potrebujú sa uistiť,“  žmurkla na mňa a tak som si vybrala môj obľúbený tanečný úbor a rýchlo sa doň obliekla.