Not ordinary girl 6.

Zdravím,
zase neskoro, no skôr som to napísať nestihla. Som nevyspaná a to si musím ešte popratať, kým pôjdem spať.  Zajtra ma čakajú 3 vystúpenia a ja fakt neviem ako zvládnem vynervovanú trénerku s tých malých detí...
Dneska len krátko, držte palce aby som sa nescvokla a prajem príjemný deň.

Alex Winslow

P.S.: Veľmi bolí nechať komentár? Mňa to ešte ani raz nebolelo ale bolí ma to, že viem, že tu chodíte a že netuším, či sa vám to páči, alebo nie a čo mám poprípade zmeniť... =(

6.

Konečne som bola zase suchá a dala som sa do prezerania domu. Chcela som začať dole, kde mám menšiu šancu, že niekoho zobudím, no keď som prišla ku kuchyni, zistila som, že už sú aj tak obyvatelia domu hore.

„dobré ránko vám prajem,“ vošla som do kuchyne a keď som sa dostala za Georga, dostal pekne presný pohlavok, po ktorom na mňa všetci hodili v podstate zvedavé pohľady.

„no čo, hodil ma do mora a nič iné ho bolieť nebude, takže aspoň pohlavok si zaslúžil,“ pokrčila som plecami a napustila som si pohár pomarančovým džúsom.

„tak fajn,“ pokrčil plecami otec a pozrel sa na hodinky. „Ja už budem musieť ísť, takže poukazujte to tu mojej princeznej a ja som, dúfam, že do obeda naspäť,“ zamával a my sme len sledovali ako zmizol  za rohom.

„čo budeme robiť?“ opýtala som sa hneď a pozrela som sa z jedného na druhého. keď som videla, ako sa Ann rozžiarili očká, musela som zasiahnuť.

„až na nákupy, samozrejme,“ ohradila som sa a George natiahol ruku, do ktorej mu pristalo 20 dolárov od naštvanej Ann.

„ďakujem Sarah, peniaze sa vždy zídu,“ zazubil sa a zmizol preč. Ja som stále nejak nepochopila a pozerala na Ann ako na blázna.

„no čo, tak sme sa stavili, či pôjdeš na nákupy alebo nie,“ pokrčila plecami. „Poď so mnou, poukazujem ti dom a potom môžeme skočiť na pláž, kým príde tvoj otec.“ Postavila sa a ja som išla za ňou. Konečne uvidím, v čom to vôbec bývam na tie dva mesiace.

Dom bol úžasný a hlavne veľký. Nechápem načo im je taký veľký dom, no nevyjadrujem sa. keď už som zase sedela v izbe a pozerala som sa na tie dva kufre, ktoré by trebalo vybaliť, dnu sa dovalila Ann.

Pozerala som sa na ňu celkom vystrašene, keďže jej prehliadky dajú zabrať, ale ona sa len hodila vedľa mňa na posteľ.

„Tvoj otec volal, že nás pozýva na obed, tak sa obleč, ako poznám otca, tak do niečoho slušného,“ pretočila očami a pozorovala, ako som sa znovu zvalila do vankúšov.

„tak mi niečo vyber,“ mávla som k tým kufrom a radšej som sa ani nepozerala ako sa tam prehrabuje.

„tu nič nie je,“ mrmlala si pre seba a vošla do dverí, ktorým som sa ja zatiaľ vyhla.

Ani ma veľmi neprekvapovalo, že tam bolo oblečenie, Ann sa v nakupovaní vyžívala a bolo jej jedno, či to je oblečenie pre ňu, mňa alebo ocka s Georgom.

Ďalej som vytrvalo ležala v posteli a odmietala sa tam pozrieť, pretože si viem predstaviť ako mi ho Ann bude nútiť. Počujem tie reči: „Musíš si zobrať ešte toto a bez tohto určite neprežiješ. A čo tak toto, Nebudeš to potrebovať?“ väčšinou si rozpráva sama pre seba a hádže mi to do kufru.

„zober si toto,“ ozvala sa a na posteľ dopadol vešiak a niečo padlo na zem, z čoho som predpokladala, že to budú topánky.
S povzdychom som sa postavila z postele a pozrela sa na to, čo mi ležalo na posteli. Boli to fľaškovo zelené šaty so širokou sukňou a bez ramienok a na zemi ležali čierne topánky na opätku. Oblečenie ako na niečo slávnostnejšie.

Pretočila som oči a obliekla som sa do nich a obula si topánky. Pozrela som sa do zrkadla a rozmýšľala, ako to nejak znormalizovať. Zobrala som zo zeme veľkú kapsu, ktorú Ann vyhodila z môjho kufru. Prešla som do kúpeľne a otvorila som ju na umývadle.

Trochu som sa namaľovala a vytiahla som z tade zelenú stuhu, ktorú som si dala do vlasov. Na krku som si nechala známky, ktoré som z krku pomaly ani nedávala.

Z toho hrozného šatníka, do ktorého som sa odvážila vstúpiť asi po 3 minútach odhodlávania. Nie, proste som tam vbehla, neobzerala sa, zobrala som prvé čierne sačko, ktoré som tam zbadala. Viem, príde divné, brať si v lete sako, ale do lepšej spoločnosti sa to hodí. Aspoň tak ma to učil otec a ja som mu chcela zrobiť radosť.

Zbehla som dole do obývačky, ktorú my ukázala Ann ako prvú, teda druhú, keď rátam aj kuchyňu, ktorú som objavila ako prvú sama.

„hotovo,“ usmiala som sa na Ann, pretože tam bola sama.

„tak poďme,“ postavila sa.

„a George nejde?“ podvihla som obočie. Bola som zvyknutá, že je vždy okolo mňa, keď som sa pohla z domu.

„nie, on má prácu inde,“ zasmiala sa a ťahala ma z domu. Pred dverami, na mňa hodila ešte kabelku.

„ďakujem,“ pretočila som očami a vyšla pred dom, kde nás už čakalo pripravené auto aj s vodičom. Koľko to luxusu.

Sadli sme si do zadu a vodič odišiel od domu bez jediného slova.

Zastali sme pred hotelom, ockovým hotelom, čo som dosť nechápala, ale vodič dlho nečakal, kým nám to vysvetlil.

„máte tu na pána Wilthrowa počkať a on vás má potom zaviesť na miesto určenia,“ oznámil nám a hneď vystúpil, aby nám mohol otvoriť dvere na mojej strane.

Cítila som sa divne, v tých šatách, pred hotelom, kde sa na okolí promenádujú ľudia v kraťasoch a plavkách, keďže neďaleko bola pláž.

Pozrela som sa na Annabell a potom sme sa spoločne pobrali do haly hotela.

„a čo tu teraz?“ poobzerala som sa po interiéri.

„ty si tu niekde sadni, poviem Patty, aby ti doniesla nejakú vodu, ja sa pôjdem pozrieť, čo ho tak zdržalo,“ ukázala na gauče neďaleko od nás.

„fajn, ďakujem,“ vybrala som sa ku koženému gauču, do ktorého som si sadla.

Nevedela som, čo mám robiť. Začala som si klepkať prstami po operadle.

„tu Vám nesiem vodu,“ objavila sa pri mne žena asi v tridsiatich piatich rokoch.

„ďakujem veľmi pekne,“ usmiala som sa na ňu.

„nemáte začo, rada som pomohla,“ znovu sa usmiala a vzdialila sa na svoje štandardné miesto.

Odpila som si z vody, ktorú mi doniesla a zapozerala som sa do okna, ktoré bolo predo mnou.

Nechcelo sa mi ísť na ten obed, nemala som rada spoločné obedy, či večery v drahých reštauráciách. Nerada som upozorňovala na to, že si môžem dovoliť zaplatiť veľa peňazí za niečo, čo by som dokázala urobiť doma za polovičnú cenu.

Neviem ako dlho som sedela na tom gauči, keď sa pohol pod váhou ďalšieho tela, ktoré ma prebralo z môjho zamyslenia.
Neviem, prečo si niekto sadal ku mne, keďže tu boli prázdne gauče. Viem to, keďže jeden z nich som mala pred sebou. Chcela som sa pozrieť kto to je, ale začal mi zvoniť v tej kabelke mobil, ktorý som začala hľadať.

„prosím,“ povedala som hneď, ako som ho dostala k uchu.

„prepáč, ale budeš musieť počkať trochu dlhšie , pretože sa tu kradlo a treba to riešiť. Len sa prosím nevzdiaľ od hotela. Vieš ako to raz dopadlo,“ povedala, podľa mňa na jedno nadýchnutie Ann a ja som pretočila očami.

„fajn, počkám, ale nech vám to netrvá celý deň. Inak si radšej stopnem taxík a pôjdem domov,“ odvetila som jej a vypla som ju. Na čo to predlžovať blbými frázami, ktoré len predlžujú utrpenie mňa a aj tej druhej osoby.

Ledabolo som hodila mobil naspäť do kabelky a konečne sa otočila na „spolusediaceho“.

Bol to chalan, možno o tri roky starší odo mňa a bez hanbi na mňa zízal.

„čo, som až taká škaredá?“ podvihla som obočie a znovu si odpila z pohára, ktorý som mala položený pred sebou.

„nie, prepáč, len ma zaujal ten tvoj prízvuk,“ usmial sa a v lícach sa mu utvorili bodky.

„niečo iné si nevedel vymyslieť?“ pokrútila som hlavou.

„prečo? Máš krásny prízvuk,“ stále sa usmieval ako slniečko na hnoji.

„tým mi nezalichotíš,“ zasmiala som sa a poobzerala som si halu, či už nejdú. Nechcelo sa mi tu sedieť a rozprávať sa s tým chalanom, ktorého neviem ani meno.

„o to sa ani len nesnažím,“ znovu som sa otočila na neho.

„a prečo tu vlastne si? Je tu najmenej jednej prázdny gauč.“ ukázala som ten pred nami.

„povedal som si, že ty by si bola lepšia spoločnosť ako stena, ktorá by bola oproti,“ pokrčil plecami a ja som sa zasmiala.

„samozrejme, ja viem aj rozprávať nie a našťastie aj po anglicky,“ odfrkla som si.

„strašne ti vadím?“ opýtal sa ma s vážnou tvárou.

„keď poviem áno, tak odídeš?“ skúmala som jeho tvár, aby som zistila tok jeho myšlienok.

„nie, ale aspoň budem vedieť na čom som,“ v očiach mu blčali plamienky a ja som len krútila hlavou.

„tak fajn, strašne mi tu vadíš,“ pokrčila som plecami a periférne som videla, že tí dvaja prišli do haly.

„tak ja už pôjdem,“ postavila som sa z môjho miesta, dopila som pohár vody a chcela som odísť, keď ma zadržal za ruku.

„nedáš mi meno a telefón? Rád by som si s tebou ešte niekedy pokecal.“ prosil očami.

„volám sa Sarah Alexia a číslo ti nedám, keď osud bude chcieť, stretneme sa znovu,“ zamávala som mu a pobrala som sa za tými dvoma.

„no konečne,“ povedala som, keď som k ním prišla a objala som ocka.

„prepáč, ale musel som to vyriešiť, nemôžem dopustiť aby sa mi tu kradlo,“  pokrčil plecami, ponúkol mi plece, do ktorého som sa zavesila.

„tak poďme na ten obed, som hladná,“  zasmiala som sa.

„veď ideme, len musíme ísť po auto, je to trošku ďalej,“ ukázal na schody a my sme sa pobrali do podzemnej garáži.