Not ordinary girl 10.

Ahojte, je tu nová kapitolka. Nemám veľmi dobrú náladu, takže aj tá kapitola je taká nie že o ničom ale je o ničom proste.
Prosím vás, komentujte, mne to veľmi pomôže... =)
Alex Winslow

10.

 Už som bola v Amerike skoro mesiac. Dni bežali strašne rýchlo a človek sa nenazdal a už si ľahol unavene do postele s tým, že ďalší deň bol za ním. Ocko, tak ako sľúbil, začal sa mi venovať viac, vždy si našiel aspoň tri hodinky aby sme skočili na obed. Inokedy sme pochodili všetky pamiatky a nejaké turistické serepetičky. Prešli sme si všetko aj v okolí mesta a ja som mohla povedať, že konečne sa aspoň trochu vyznám v tom meste. Nedalo sa ho poznať celé, možno väčšinu, ale to by som tu musela žiť. Nemohol sa mi venovať stále, mal veľa práce a tak niekedy zmizol aj na tri dni, keď cestoval niekde do cudziny.

Neunikla som ani Anniným nákupom, ktoré som nakoniec musela prežiť a bola to aj celkom sranda, pretože som tam bola s Elou, s ktorou sme sa bavili najmä na Ann. Ktorá mi hneď ako mohla doplnila a pomaly aj ho celý vymenila . Len som krútila nad ňou hlavou a hovorila som si kedy sa to skončí. Tak skoro to nebola a keď si predstavím, že ma čakajú ďalšie a to dneska a teraz nemám svoju záchranu El, bude to ťažké.

Jediný s kým som sa v tomto obrovskom meste, okrem Ann a Georga, bavila bola Ela a potom ešte som sem tam nejaké slovíčko prehodila aj s Damienom, keď sa náhodou zastavil pri bare po ich vystúpení. Hrali každý piatok a keďže ja som tam trávila každý piatok a sobotu s Elou, tak som mala možnosť spoznať ich hudbu a aj covery, ktoré robili. Sem tam som si tam bola zatancovať spolu s Elou, keď si mohla zrobiť voľno aspoň na pár minút. TO sme sa mohli v pohode vyšalieť na parkete a potom si znova ja sadnúť k baru a ona zabar, kde mala svoju prácu. Samozrejme so mnou chodil aj George, ktorý si nenechal ujsť príležitosť pokecať so svojou rodinou.

Málo kedy som sa dostala sama z domu, čo mi až tak nevadilo, pretože som nemala s kým chodiť vonku až na Elu, z ktorou už som mohla chodiť sama, aj keď myslím, že nás aj tak niekto sledoval. Všetko bolo tak zložité, ale ako sa hovorí, človek si zvykne.

„kde si toľko, Sarah, tie nákupy ťa neminú,“ kričala na mňa zospodu Ann a ja som len prekrútila očami a vrátila som sa k môjmu telu oblečenému len v spodnom prádle. Rozmýšľala som čo na seba, alebo skôr, som nevedela nájsť veci, v ktorých som chcela ísť. V tom šatníku sa asi nikdy nebudem môcť vyznať.

Konečne som našla tie rifľové kraťasy, ktoré boli až do pásu. Potom som si mohla obliecť  tmavomodré tričko po rebrá, na ktorom bol zobrazený znak mieru a na chrbte som mala čiernymi písmenami, tak že to nebolo úplne viditeľné, napísané Love & Peace.

Na nohy som si natiahla tmavomodré kotníkové conversky a s okuliarmi v jednej ruke a kabelou, v ktorej som mala všetko potrebné, v druhej ruke, som mohla zbehnúť dole.

„už som hotová,“ zazubila som sa, keď som sa tam dostala až o pol hodinu potom, čo na mňa kričala.

„to ti trvalo,“ pretočila očami a odhodila časopis, ktorý čítala, na stôl.

„to aby sme nemuseli byť tak dlho na nákupoch.“ zazubila som sa a snažila sa tváriť ako anjelik, aj keď viem, že to mi nikdy nešlo. Hold som rodený čertík, už fakt od narodenia.

„neboj sa, ja ich tam zdržím, keď to bude potrebné,“ zákerne sa zasmiala až mi prebehli po chrbte zimomriavky a ja som stratila nádej a tak so sklopenou hlavou som ju nasledovala do auta ako na popravu.

„prestaň sa tváriť ako keby som ťa išla niekde zabiť,“ štuchla mi prstom medzi rebrá a ja som na ňu zavrčala.

„fajn, som zvedavá ako sa budeš tváriť, keď ťa zoberiem na miesta, ktoré z duše nenávidíš,“ odvrkla som a sadla si na miesto spolujazdca v Porsche Cayenne.

„dobre, dobre, už je to posledný krát, za túto tvoju návštevu, čo ťa beriem na nákupy,“ povedala s veľkým zapretím.

„jej, ďakujem,“ hodila som sa jej okolo krku a našťastie sme stáli na červenej a tak jej to nevadilo.

„hej, hej, ja viem, že som najlepšia teta na svete,“ pretočila očami a pohla sa, keďže naskočila zelená. Aby to bolo uvedené na pravú mieru môj ocko, keď som bola malá a prvý krát som prišla za ním aj s mamkou, mi ju predstavil ako tetu Ann a odvtedy to bola teta Ann. Až do minulej návštevy, kde som zistila, že to moja teta vôbec nie je, ale to mi vôbec nevadí, je mi tetou stále a je jedno, či je pravá teta, alebo nie.

„a sme tu,“ usmiala sa na mňa Ann a ja som s povzdychom nahodila na tvári úsmev a spoločne sme vystúpili z auta.

„no vidíš, že to ide,“ objala ma okolo ramien a ja som len prikývla. Nechcela som jej skaziť náladu. Ja to nejak prežijem a ona si to užije za nás dve.

„no tak, šup, šup, ideme,“ smiala sa a ťahala ma k obchodom, ktoré boli pred nami. S povzdychom som znovu nasadila úsmev a tentoraz už popri Anninom boku som sa začala rozprávať o niečom nie zaoberajúcom sa oblečením. Len aby som na to nemusela myslieť.

„a ide sa na to,“ zasmiala sa a vtiahla ma do prvého obchodu.

Chodila som za ňou ako chvostík, pretože som nemala chuť sa ani len prehrabávať v oblečení a tak mi veci pristávali v náručí a keď bola konečne spokojná, mohla som ísť do kabíny a postupne na seba všetko dávať a ona to buď odsúhlasila alebo povedala, že jej to mám hodiť, že to dá ku ostatným veciam, ktoré ľudia vyradili.

Nakoniec sa z toho vyradilo tak okolo 5 vecí, takže s tým zvyškom (tak okolo desiatky) sme sa pobrali ku pokladni a tam to všetko zaplatila z ockovej kreditky.

Potom sme sa pobrali do obchodu hneď vedľa alebo obďaleč, podľa toho, či sa jej ten obchod pozdával, alebo nie. A tak to pokračovalo vždy.

Už sme boli v obchodoch cez dve hodiny a ja som mala dosť.

„už stačí,“ zvolala som, sadla som si na najbližšiu lavičku a odmietla som sa pohnúť.

„ale no ták, Sarah, prosím, už ich nie je veľa,“ nahodila psí pohľad a ja som len pokrútila hlavou a založila som si ruky na hrudi ako malé trucovité decko.

„nie, proste keď sa nepôjdeme najesť a dať si nejakú kávu, proste sa z tade nepohnem a môžeš ma prehovárať koľko chceš,“ stála som si za svojím.

„keď ide len o to, tak poď, tu za rohom je reštaurácia,“ ukázala smerom, ktorým sme mali namierené a ja som sa podozrievavo pohla tým smerom. Nebola som tu ešte a tak neviem čo ma malo za tým rohom čakať. No našťastie Ann neklamala a ja som s radosťou vošla do tej reštaurácie a sadla som si ku stolu v rohu miestnosti.

„spokojná?“ opýtala sa ma Ann, keď zložila zvyšok tašiek na stoličky.

„až keď budem papať,“ zasmiala som sa.

„tak si niečo vyberme,“ pretočila očami a schovala sa za menu. Ja som ju napodobnila a zapozerala som sa na jedlo, medzi ktorým som si vyberala.

Nakoniec sme skončili pri ľahkých šalátoch, ja ovocnom a Ann kuracom a povedali sme si, že na kávu radšej pôjdeme do Starbucksu.

keď sme sa najedli, čo som sa snažila čo najviac predĺžiť, pobrali sme sa znovu na nákupy, čo som musela prežiť. Nejak určite.

A tak to začalo od znova. Zase som za ňou chodila ako psík a brala si od nej veci na vyskúšanie a keď už si povedala, že to stačí, mohla som zaliezť do kabíny a skúšať si to.

Nebavilo ma to, ale vedela som, že to je posledný obchod, sľúbila mi to.

A tak som si to všetko vyskúšala vrátila jej veci, ktoré sa jej na mne nepáčili a keď som vyšla z kabíny strčila som jej do rúk kopu oblečenia, ktorú chce kúpiť.

keď som kráčala ku pokladni len som sa okolo seba obzerala. Bolo tu strašne veľa ľudí a mňa to znervózňovalo.

Rýchlo sme sa dostali na rad pri pokladni, Ann zaplatila a ja som ako prvá vyrazila z obchodu. čo sa mi stalo osudným. keď som sa obzrela, či ide Ann za mnou, niekto do mňa narazil a vylial na tričko kávu.

hneď som sa otočila na dotyčného človeka a zbadala som dievča v mojom veku.

„do riti, nevieš dávať pozor?“ zvolala som a s vreckovkou som si začala utierať tričko a s Ann som sa ponáhľala na najbližšie záchody, aby som si mohla prezliecť tričko.

Ann mi nejaké hodila do ruky a ja som zaliezla na záchod a dala som zo seba to mokré tričko dole. Rýchlo som si obliekla čisté a mohla som sa dostať ku zrkadlu, aby som sa aspoň trochu upravila. Mala som na sebe tričko podobnej veľkosti, tiež bolo tmavomodré, no toto malo spredu don’t worry so smutným smajlíkom a zo zadu bolo be happy so smajlom, ktorý vyplazuje jazyk.

hneď sme z tade vyrazili preč a smerovali sme rovno do auta a potom smer Starbucks, ktorý objavíme po ceste domov.

Vyšli sme z budovy a prechádzali sme plným parkoviskom ku autu. Do kufru sme strčili všetky tašky, ktorých bolo viac ako dosť a potom sme nasadli aby sme mohli vyraziť na kávu a domov.

„George, ideme?“ zbehla som dole z mojej izby.

„jasné, teším sa na Elu,“ zasmial sa a spoločne sme vyrazili preč. Ja stále vo veciach, v ktorých som bola na nákupoch a George vo svojom obvyklom čiernom obleku. Nechápem ako ho môže nosiť aj v tom teple ale neriešim to. Radšej nie, lebo raz sa mi to snažil vysvetliť a zaspala som pri tom. Nechcem to riskovať znovu.