Dance is my life 4

Tak, keď sa tak jednej mojej anonymnej čitateľke páči táto poviedka, tak som sa rozhodla dať tu dneska moju poslednú časť, ktorú mám napísanú :) 

Je ta jej minulosť, možno sa budete čudovať, komu sa zverila, ale mne to prišla ako najvhodnejšia osoba, prišlo mi gýčovité keby plakala na ramene nejakému chalanovi, ktorého miluje. Prepáčte, ale príde mi to tak, že to už je v každej takej poviedke, kde sa niečo stalo v minulosti... a na nadávanie máte komentáre, takže keď budete mať potrebu si ponadávať, tak máte možnosť... :) 

Alex Winslow 

P. s.: Nejak sa neviem naladiť na notu NOG a tak vám tu dávam aspoň túto, keby už dnes nič nepribudlo... :) 

Ráno ma zobudil budík, ktorý som si včera nastavila.

Posadila som sa na posteli, a pozrela sa okolo seba a pohľadom som sa zastavila na okne, po kto­rom stekali kvapky vody.

S povzdychom som sa postavila a presunula som sa do kúpeľne, kde som sa asi tri minúty pozerala do zrkadla, nevnímajúc odraz. keď som sa spamätala umyla som sa, namaľovala, vlasy som si stiahla do copu a prešla som do šatne, kde som si natiahla čierne legíny na vrh som si dala béžový top, ktorý mi bol tak nad polku stehien. Dala som si ešte čierny opasok na boky a na nohy som si natiahla béžové vysoké tenisky.

keď som zo šatne vychádzala, ešte som stiahla z jedného vešiaku štvrtinovú čiernu mikinu s veľkou kapucňou a tým som vošla do izby, keď som si z jednej tašky zobrala môj Ipod a z druhej strany stola som si zhrabla moju tašku do školy a zbehla som dole do kuchyne, kde som si zobrala z košíka krásne zelené jablko, sadla som si na barovú stoličku a odkusujúc z jablka som sa začítala do novín.

„dobré ránko,“ privítal sa so mnou ocko a ja som len kývla rukou že vnímam.

„je tam niečo zaujímavé?“ opýtal sa a ja som pokrútila hlavou.

„kedy si prišiel domov?“ pozrela som sa na neho, práve keď pil z krabice pomarančový džús.

„teraz?“ povedal skôr ako otázku.

„uf, no pracuješ dneska?“  opýtala som sa ho.

„nie dneska nie, našťastie,“ pretrel si oči a zívol.

„tak fajn, beriem si auto a ty choď spať, dobrú noc,“ popriala som mu, pozrela na hodinky, posta­vila sa a zobrala si od neho kľúče od auta.

„ďakujem,“ usmial sa a zamieril hore do svojej spálne, zatiaľ čo ja som zamierila do garáže.

Nasadla som do auta, tašku som si hodila na sedadlo spolujazdca a s hlbokým nádychom som otvorila garáž a vyrazila som do upršaného rána.

Šoférovala som opatrnejšie, pretože som sa tu poriadne nevyznala a k tomu ešte pršalo.

keď som konečne došla ku škole a zaparkovala som čo najbližšie ku vchodu, do začiatku vyučova­nia mi zostávalo desať minút.

Zamkla som auto a rýchlo som prebehla do školy, aby som bola čo najmenej mokrá.

„to auto sa k tebe nehodí,“ ozvalo sa pri mne a ja som sa trhla.

„to bude tým, že nie je moje,“ pretočila som očami a vošla do budovy-

„vieš vôbec kade máš ísť?“ ozval sa za mnou.

„nie, pretože môj doprovod nejde dva metre predo mnou ako by mal,“ dala som si na uši slúchadlá a na hlavu kapucňu aby som ho nemusela vnímať a aby som aspoň trochu zapadla, do toho kolo­toča.

Zaviedol ma do učebne, kde som sa posadila vedľa Emily a s úsmevom som ju pozdravila. Dala som si dole kapucňu a stiahla som si z uší slúchadlá, z ktorých mi už nehrala hudba.

„ako to dopadlo?“ opýtala sa hneď.

„neviem, uvidím možno o týždeň, možno neskôr,“ pokrčila som plecami.

„dobré ráno žiaci, dopočula som sa, že tu máme novú študentku, tak ju poprosím aby predstúpila a predstavila sa, výmenou za učebnice,“ usmiala a sa a ja som pretočila očami.

Postavila som sa a kráčala som smerom k nej so sileným úsmevom.

„dobrý deň,“ pozdravila som sa, otočila som sa jej chrbtom a uškrnula som sa na Alexa, ktorý sa natriasal od smiechu.

„volám sa Adrienne Engel, prisťahovali sme sa tu pred troma dňami a prišli sme zo Severnej Dakoty a to by malo byť všetko,“  pozrela som sa na ňu a chcela som si zobrať učebnice a odísť na miesto, no nevyšlo to, pretože si ich zobrala do ruky a usmiala sa.

„nejaké tie koníčky?“ opýtala sa.

„o žiadnych neviem,“ povedala som ledabolo a videla som ako traja ľudia vyvalili oči a krútia hla­vou.

„a čo tvoji rodičia a súrodenci?“  nedala si povedať.

„žijem s otcom,“ zavrčala som.

„tvoji rodičia sa rozviedli?“ nemohla prestať.

„to, čo sa stalo, Vás zaujímať nemusí, ste tu na to, aby ste nás učili a nie vyžiadali si od nás životo­pis,“ bola som nasratá, čo sa má čo starať do môjho života.

„ale veď za to sa nemusíte hanbiť,“ povedala milo.

„neviete čo sa v minulosti stalo, takže prosím vás, buďte už láskavo ticho, dajte mi tie blbé učeb­nice a začnite učiť,“ prepaľovala som ju pohľadom, ktorý by mohol vraždiť.

„toto sa bude riešiť z riaditeľom,“ povedala a už sa neusmievala.

„v poriadku, môžem ísť za ním aj hneď teraz,“ založila som si ruky v bok.

„fajn, môžete ísť,“ povedala akoby nič, tak som prišla ku stolu, dala som si na uši slúchadlá, pustila si hudbu, dala na hlavu kapucňu a s taškou prehodenou cez plece som vypadla z miestnosti.

Keďže sme boli na najvyššom poschodí, zbehla som dole schody, no nešla som hneď k riaditeľovi, najprv som si sadla na schody a snažila som sa rozdýchať svoj hnev.

„čo tu robíte?“ ozval sa nado mnou hlas riaditeľa.

„išla som za vami, no najprv som musela predýchať hnev, ktorý som mala v sebe,“ vysvetlila som.

„teraz máte geografiu, že?“ opýtal sa a ja som prikývla.

„tak poďte do mojej pracovne a tam sa porozprávame,“ ponúkol a tak som sa postavila a vyrazila som za ním.

Ponúkol mi, nech sa posadím a tak som si sadla do toho kresla, v ktorom som tu sedela aj prvý krát.

„tak čo sa stalo?“ opýtal sa.

„tá, uhm, učiteľka strká nos do vecí do ktorých jej nič nie je a nezaujíma ju, či jej niekto taktne po­vie, že strká nos do vecí, pre niekoho dosť citlivých,“ povedala som mu naštvane.

„fajn, ďalšia sťažnosť, ešte jedna a budem ju môcť vyhodiť,“ pousmial sa.

„a to ako normálne nemôžete?“ podvihla som obočie.

„je to známa mojej matky, nechcem si ju pohnevať,“  oprel sa unavene a kreslo.

„bože ale čo ju fascinuje na životoch a utrpeniach iných ľudí?“ opýtala som sa skôr do vetra.

„a s čím vám nedala pokoj?“ opýtal sa pokojne.

„a čo rodičia a súrodenci, keď som jej povedala že žijem s otcom tak sa začala pýtať na rozvod, keď som jej povedala, že sa nemá starať do vecí do ktorých jej nič nie je, tak mi povedala že sa za to hanbiť nemusím a tak som sa naštvala a začala som na ňu pomaly kričať a ona ma poslala za vami.“ prerozprávala som mu, čo sa stalo na hodine.

„mal by som sa s ňou porozprávať, nedám vás ani po škole ani nič iné, z tade môžete ísť rovno na ďalšiu hodinu,“  povedal mi a pretrel si oči.

„prečo by ste to robili, veď som sa hádala a pomaly kričala na učiteľku, ktorá ma tu poslala,“ ne­chápala som jeho správanie.

„kým ste tu prišli, tak mi volal váš otec, aby vás tu zapísal a vravel mi, lepšie povedané prosil ma, aby som vám nedala tresty, pokiaľ vás tu pošlú kvôli niečomu čo súvisí s vašou rodinou, nepýtal som sa ho prečo, no ale keby ste sa mi chcela zveriť, tak v kľude môžete,“ pousmial sa na mňa a ja som mu verila, neviem prečo, možno kvôli tomu, že akceptoval prosby cudzieho človeka, no mala som chuť to niekomu konečne povedať.

„nikomu to nikdy v živote nepoviete, ani keby vás mučili?“ opýtala som sa ho.

„sľubujem,“ pousmial sa.

„tak fajn,“ povzdychla som si. „Už od malička som bola strašne hyperaktívne dieťa. Strašne rada som púšťala doma rádio a keď sa mi nejaká pieseň páčila tak som začala na ňu tancovať a tak. Za­čala som chodiť na hodiny tanca, baletu, k tomu, o rok neskôr, ako 6 ročná, som si pridala ešte hodiny moderny,“ pousmiala som sa. „Chodila som z hodiny na hodinu, strašne ma to bavilo  a keď som videla ako môj starší braček brnká na gitaru a hrá rôzne pesničky, niekedy len kvôli mne aby ma rozveselil, chcela som sa naučiť na ňu hrať,“ zavrela som oči. „Mala som toho už tak či tak veľa, no aj tak ma rodičia prihlásili na gitaru. To bolo asi v ôsmich rokoch,“ spomínala som na svoje det­stvo.

„V deviatich som mala veľké vystúpenie, mala som hrať sama na celovečernom mojej umeleckej školy, ocko kvôli tomu prišiel z Európy, z natáčania nejakého filmu, mal hlavnú rolu, prišiel len kvôli mne. Bola som strašne rada, preto išiel so mnou už o tri hodiny dopredu, tak ako nám povedala moja učiteľka, že tam máme byť, rozprával sa so mnou, utešoval ma, že braček s mamkou prídu, pretože išli ešte do vedľajšieho mesta niečo vybaviť,“ začali mi tiecť slzy.

„päť minúť pred začatím vystúpenia ockovi zazvonil telefón, chvíľu niečo počúval a potom sa zložil na stoličku a mobil pustil na zem. Vtedy som sa neďaleko rozcvičovala a tak som sa za ním hneď rozbehla, no pred tým ako som ho objala a spýtala sa ho čo sa deje, začula som ako niekto do te­lefónu kričí, či tam niekto je a tak som ho zobrala do ruky, predstavila som sa mužovi ktorý bol na druhej strane a ten mi len povedal, že mám ockovi povedať, nech za ním príde a zložil,“ utrela som si slzy, aj keď to bolo k ničomu. „Objala som ocka, spýtala som sa, čo sa deje a on mi len povedal, že braček s mamkou už neprídu, že odišli do neba,“ smutne som sa zasmiala.

„Nechcela som tam zostať a tak ma zobral zo sebou do nemocnice, no nechal ma pred dverami sedieť na lavičke, kým on identifikoval. Rok som skoro nič nerobila, len som chodila do školy, známky sa mi rapídne zhoršili, prestala som tancovať, prestala som hrať na gitaru,“  pokrútila som hlavou. „Presťahovali sme sa do Severnej Dakoty, kde sme stretli jednu rodinu, spriatelila som sa s ich synom, ktorý je odo mňa asi o 6 rokov starší, staral sa o mňa ako o mladšiu sestru, viac sa sta­ral o mňa ako o svojich súrodencov, no tí to nechali tak, vedeli, že ich veľkého brata viac potrebu­jem ja ako oni. Viem som hnusná, ale vtedy to tak bolo, potrebovala som niekoho, kto by ma stále objímal a utešoval, kupoval mi blbosti, chodil so mnou na prechádzky a tak. Mala som ocka, no ten sa stým tiež potreboval zrovnať, vybaviť si prácu a tak,“ znovu som si utrela slzy.

„môj náhradný braček mi pomohol sa dostať z môjho stavu, vybavil mi hodiny tanca, na ktoré po mňa vždy chodil a keď som už bola ako tak v pohode, pridala som k tomu aj hodiny jazzu a hip hopu aby som nesedela doma a nerozmýšľala nad tým, že kvôli mne zomreli. Nakoniec sme sa pre­sťahovali tu, pretože môjmu ockovi ako manažérovi hviezd viac vyhovuje toto tu ako Dakota a ja som potrebovala znovu zmeniť miesto,“ skončila som svoje rozprávanie a zobrala som si od neho ponúkané vreckovky a dala som sa dokopy.

„som rád, že si mi to povedala a nemala by si sa obviňovať z toho, že zomreli, nemôžeš za to,“ po­vedal mi.

„ja viem, že za to môže ten vodič kamiónu, no ale keby nešli kvôli mne do vedľajšieho mesta, tak nie sú na tej ceste a teraz žijú,“ povzdychla som si a vrátila som mu vreckovky. „ďakujem,“ po­ďakovala som mu za ne.

„nemáš začo, no netráp sa s tým, stále sú s tebou, v srdci, a kým ich tam budeš chcieť mať, tak tam budú, no ale už zvonilo na prestávku, mala by si bežať na hodinu, aby som ti nemusel za one­skorený príchod na hodinu dať pár hodín po škole,“ usmial sa na mňa.

„ďakujem,“ usmiala som sa na neho, dala som si na hlavu kapucňu, zhrabla som tašku a odišla z jeho kancelárie.

„panebože, bála som sa o teba, keď si tak vyletela z tej triedy,“ ozvalo sa predo mnou a ocitla som sa v medveďom objatí Alexa, ku ktorému sa hneď na to pridala aj Emily.

„nemuseli ste a poznáte sa vôbec?“ opýtala som sa ich s úsmevom.

„nie, mali sme len spoločnú cestu,“  povedal mi Alex.

„tak ale to by ste sa mali spoznať, takže Alex toto je Emily, Emily, Alex,“ predstavila som ich na­vzájom a oni si podali ruku.

„tak poďme, teraz máme matiku,“ popohnal nás Alex a tak sme sa vybrali smer ďalšia hodina.

„no čo myslíš, Alex, dostaneme sa tam, alebo nie?“  chytila som ho za ruku a usmiala som sa na neho.

„o niečom neviem?“ opýtala sa Em.

„s Alexom sme sa spoznali na tom výbere,“ zaškerila som sa. „aj keď musím povedať, že ho zaujal niekto iný, nie?“ štuchla som do neho.

„ha?“ asi minútu si ho obzerala od hlavy po päty, potom sa na pár sekúnd zamyslela a nakoniec sa plesla po čele. „Že mi to nedoplo hneď,“ pokrútila hlavou, ja som sa smiala.

„bože, čo som komu urobil,“ povzdychol si hrane.

„neviem,“ aj Em, ho chytila za ruku a pokračovala: „no mňa by zaujímalo, kedy pôjdeme na ná­kupy,“ zvýskla a ja som si povzdychla.

„kedy len chceš zlatko,“ povedal jej.

„ale so mnou nerátajte,“ povedala som im.

„prečo?“ opýtali sa obidvaja naraz.

„pretože nakupujem 4krát do roka a to mi úplne stačí,“ povedala som im vážne.

„to by si nám nezrobila,“  hodila na mňa psie oči.

„fajn, zrobím si druhé jesenné nakupovanie,“ povzdychla som si.

„super,“ zasmiala sa Em a spoločne sme vošli do triedy.

„tak ja vás musím opustiť dámy,“ mierne sa uklonil a kým stihol zmiznúť vo svojej lavici, ešte som ho buchla do ramena.

„tak poďme na to,“ povzdychla som si a keď sme sa usadili, znovu sme sa postavili, lebo do triedy vošla profesorka .

„Konečne obed,“ zvolala som cez obednú prestávku. Kúpili sme si obed a keďže vonku stále pršalo tak sme sa všetci traja usadili pri menšom stole v zadnom rohu jedálne.

„asi tak,“ povedala mi Em a Alex len prikývol.

„bože, ja nevládzem čakať, a to ani len netušíme kedy majú prísť listy,“ nahodila som na tému, ktorú sme prerušili, keď sme si kupovali jedlo.

„ale oplatí sa to, budeme v tej najlepšej skupine,“ povedal Alex a usmieval sa.

„možno tak ty, ja sa tam nedostanem,“ pokrútila som hlavou.

„prestaň, keby si sa videla, ako si tancovala, ja s Lin sme mali otvorené ústa a vôbec, prečo si po­vedala, že nemáš žiadne koníčky?“  spomenul si na prvú hodinu.

„pretože už od malička som chcela byť veľkou tanečníčkou, beriem to skôr ako moje splnené žela­nie. Moje vysnené zamestnanie,“ usmiala som sa.

„až tak?“ opýtala sa Emily.

„ty to nechápeš, tancom žijem od svojich 4 rokov, začínala som na balete, ktorý som doplnila mo­dernou o pár rokov neskôr som k nim pridala aj jazz a hip hop a všetko som robila naraz, mala som aj dva tréningy za sebou, napríklad najprv balet a hneď za tým za 20 minút hip hop. Úlohy do školy som robila tajne, v noci s baterkou pod perinou, pretože som ockovi tvrdila, že všetko hravo zvlá­dam,“ zasmiala som sa.

„bože ja by som nemohla klamať a už vôbec by som nezvládala také tempo ako ty,“ krútila hlavou Emily a ja som len pokrčila ramenami.

„idem si za svojím snom a niečo také, ako úlohy do školy ma nikdy nezaujímalo, ale priznám sa, spoločenské tance idú mimo mňa,“ povedala som im dramaticky zníženým hlasom.

„veľká tanečníčka neovláda valčík, vals, tango?“ doberal si ma Alex a ja som sa hrane urazila.

„mali by sme ísť, máme telesnú,“ povedala Em.

„ešte mi povedzte, prečo máme telesnú každý boží deň,“ zvolala som.

„táto škola je založená na športe, väčšinou, keď nemáš poriadnu a dokázanú aktivitu po škole mu­síš tu robiť niečo športové,“ striaslo ju.

„a čo robíš ty?“ smiala som sa.

„volejbal,“ vypľula to slovo.

„okej, takže radšej idem dúfať, že ma zoberú,“ zaškerila som sa.

„tak to idem s tebou,“ pridal sa ku mne Alex, vstali sme všetci traja od stolu a pobrali sme sa smer telocvičňa.

„buďte radi, že telesná je posledná, pokocháte sa po krásnych telách a nemusíte mať geografiu, ktorá je našťastie len dva krát do týždňa,“ zvolala Alex.

„a tí čo majú mimo školné aktivity tak na telesnej robia čo?“  

„čo im povie,“ povedala ledabolo.

„tak poďme na to,“ vošla som do dievčenských šatní aj s Em a potom hor sa na telesnú.

Konečne som sa dostala z toho inštitútu nazvaným škola, ešte stále si myslia, že neviem že je to blázinec.

Nasadla som do auta a vrhla som sa do miliónov zápch a trúbiacich áut.

keď som konečne zaparkovala v garáži a vybehla hore do kuchyne, ocko sedel za stolom a babral sa v čučoriedkach. Bol zababraný ako malé dieťa, no ja som mu to nemala za zlé, pretože to bolo jeho obľúbené ovocie.

„som doma,“ povedala som mu, aby si ma vôbec všimol.

„ahoj Adrienne,“ usmial sa na mňa, „mohla by si prosím ťa otvoriť tú obálku pred tebou a prečítať mi to?“ opýtal sa.

„čo by som pre teba nemohla urobiť,“ pretočila som očami a roztrhla obálku, z ktorej som vytiahla list.

Rýchlo som prebehla riadky očami a široko som sa usmiala.

„čo sa tam píše?“ vyzvedal.

„ponúkajú ti hlavnú rolu v nejakom filme, píšu že bude slávny, už len kvôli tomu, že knižná verzia je prvá v nejakých rebríčkoch,“ vysvetlila som mu.

„aj tak to nemôžem prijať,“ pokrčil plecami.

„prečo by si nemohol, ty to prijmeš a pôjdeš si za svojim snom do ríma, veď kvôli mne si sa celý môj život obmedzoval, teraz mám svoj vlastný sen, ktorý si snažím splniť, tak si ty nekaz ten tvoj, a zober to,“ bola som na neho naštvaná.

„nechcem ťa doma nechať samú,“ rozhodil rukami.

„už nemám 10 oci, zvládnem to, aj tak keď sa náhodou dostanem tam kde chcem, tak poriadne na seba čas mať nebudeme, ty sa len trápiš, prosím ťa, zrob to pre mňa,“ kričala som, nemala by som na neho kričať, ale urobila som to.

„tak fajn, keď tak chceš byť samostatná a starať sa sama o seba, fajn, zoberiem to, ale potom mi neplač na ramene,“ bol naštvaný, hádali sme sa a ani sme poriadne nevedeli o čom. Naša prvá hádka po rokoch.

„nie som malá, snáď niečo zvládnem, vieš, nechcem aby si dopadol tak, že budeš ľutovať, že si to neskúsil, že si nešiel za svojim snom,“ pokrútila som hlavou.

Prešla som cez jedáleň vonku na záhradu ešte s taškou na ramene, prišla som k zamknutej bránke, čo ma nezadržalo a preskočila som ju.

Zbehla som dole po schodoch na pláž, kde som si sadla do piesku, vytiahla si ipod a s hudbou som sa pozerala na more, ktoré bolo kľudné aj keď ešte stále poprchávalo.