Ahojte,

Viem dlho som sa neozvala a neviem vam povedať či nejakú kapitolu niekedy pridám. To vám vravím rovno.
Ono život je sviňa a mení nás ľudi či chceme alebo nie. Začneme pracovať, snažíme sa vytvoriť svoj vlastný nový život a nakoniec zistime, že to čo nás napĺňalo už nie je také dôležité ako niekedy. Nájdu sa ine priority, ktoré su zrazu dôležitejšie ako písanie poviedok, aj keď nápady stále sú. Ale ak niekto niekedy vymyslí pristroj, ktory prepíše myšlienky, tak tu bude toľko príbehov, že sa z toho nespamätáte... Heh..
Neviem či tu niekto ešte vôbec príde, ale aj tak vám chcem poslať jedno veľké ďakujem, za to, že ste pri mne stáli, podporovali ma a čítali tie žvásty, ktoré som považovala za príbehy.

Momentalne je pol druhej rano. Ja sedím vo vlaku do Prahy v ušiach mi znie Imagine Dragons a počúvam melodické chrápanie môjho spolusediaceho. Je to hrôza no aale nič s tým neurobim.

Časom sa zas ozvem no teraz idem trochu podriemať aj keď neviem či to pôjde.

Majte sa krásne žubrienky a nehnevajte sa veľmi. Posielam pusu

Alex W.

Bez názvu - len taká prkotinka

Len tak ma toto teraz napadlo. 

Plač? Prejde.... ja si to nemyslím

Najhoršia vec, je to ak vám neverí už ani ten, ktorého najviac milujete.

Jedno veľké ďakujem

Človek niekedy rozmýšľa či ten život má vôbec zmysel. Najmä ak prídu ťažké dni, zlé sny a ešte horšie časy. No potom prídu ľudia, ktorí vám ten názoor zmenia. Pomôžu, obrátia vaše myšlienky úplne o stoosemdesiat stupňov. Niekdy až neveríte že je to vôbec možné.
A ja mám to šťastie že ich mám. Je ich síce len pár ale sú tu a to je hlavné. Niekedy je menej viac. A v mojom prípade je menej tisíc krát viac.

Viete ja už som ani nečakala, že môj život bude mať niekedy nejaký význam. Len práca potom domov a takto prežívať celý život.
No zmenilo sa to a som za to nesmierne šťastná a hlavne vďačná.
A mať ktomu ešte jednu osôbku, ktorú síce často nevídam no keď ju už raz stretnem tak to stojí za to. Zdvihne náladu, vypočuje si vylievanie môjho srdca a vždy pomôže, to je na nezaplatenie. Vždy je lepšie sa vidieť raz za dva tri mesiace, ako sa vidieť denno denne a vedieť že je to umelé.

A teraz k môjmu písaniu nepísaniu. Keď mám pravdu povedať, tak sa k mojim príbehom už asi nikdy nevrátim. Nie je na to čas, nie sú na to myšlienky a nie je na to fantázia.
No keď máte záujem ešte o moje slová a myšlienky, rada tu niečo občas napíšem. Nejaké svoje úvahy, myšlienky...

No a nakoniec chcem ešte naísať, že zo srdca ďakujem všetkým ľuďom v mojom živote(aj keď si to asi ani jeden neprečíta) ďakujem im že stoja za mnou, že ma vypočujú a že ma vedia za každých okolností rozosmiať.
A dnes patrí ešte jedno obrovské ďakujem mojej sestričke, ktorá so mnou dnes strávila krásny večer. Som neskutočne rada, že som ťa spoznala a že ťa mám pri sebe. Posielam pusu.

Alex W.

život neživot....

Žabožrútky moje,

neviem či tu niekto vôbec ešte zablúdi. Zanedbávam to tu ale keď ja už nemám nejak chuť písať. Nejak nemám múzu a ani nikoho kto by ma trošku potlačil do toho, podporil ma a pomohol mi. Nápady by aj boli ale stále keď sa zamyslím nad dejom tak ho neviem dostať do zdárneho konca. Keď čítam tie moje staré poviedky tak rozmýšlam ako zo mňa niečo také niekedy mohlo vypadnúť a niekedy sa smejem nad niektorými scénami, ktoré asi fakt mohli napadnúť len mňa v tak mladom veku.
Mladom veku.
Už píšem ako keby som bola nejaká stará koza. No som staršia ako keď som začala písať, moja myseľ sa zmenila a moje myšlienky sú úplne iné ako vtedy a tak vám rovno hovorím, že tie staré veci už asi nedokončím. Neviem na to naviazať. Toľko som sa snažila, sedela som nad tým, no nejde to. Som z toho až znechutená. Ako som vlastne dopadla. Tanec a písanie boli moje milované hobby a teraz nerobím ani jedno.
Už len pracujem a starám sa o mojich najbližších.
A tak mi to chýba.
Tak chcem niečo napísať, tak spisujem tie moje nápady ale proste nemám sa s kým o tom podeliť aby mi poradil čo ďalej ako s dejom.... Najlepšie je niečo vymyslieť, len už je strašne ťažké to aj dokončiť.
Ale čo, veď život ide ďalej a na tento blog si už aj tak nikto nespomenie. Veď ako dlho som tu už nič nedala. Rok? Dva? Tri? Ja už ani neviem. Už je to dávno.
A zaujímajú už niekoho vôbec poviedky? Veď teraz všetci len lifestylove blogy pozerajú a zaujímajú sa o životy iných.
Som z tohto sveta tak unavená.
Už to nie je tak ako niekedy.
Teraz všetci potrebujú vedieť pomaly aj kedy bol kto na záchode. Čo mal kto oblečené, ako bol namaľovaný a kde sa v ten deň všade nachádzal. Veď načo je súkromie.
O mne by ste sa toho veľa nedozvedeli. Maľovať sa nemaľujem, chodím len do práce a domov a obliekam sa úplne priemerne.

Má vôbec zmysel mať ešte tento blog?
Možno niečo napíšem ale čo a kedy to bude? Bude to ešte niekoho zaujímať?
Ktovie....

Majte sa krásne a píšte básne.
Posielam pusu žubrienky moje.
Alex W.